chvíľka sebaspytovania

hmm...ako to vlastne so mnou je...

tým, že som v poslednej dobe besnil nad tým, že už niektoré veci nie sú ako bývali, som si možno uvedomil, že vlastne...že vlastne ani neviem či som ja niekedy v skutočnosti mal niekoho naozaj rád.
určite som vravel že mám...a v tej chvíli som ozaj veril tomu že mám
ale...
naozaj si nie som istý či áno
ako zistíme dodatočne či sme niekoho mali radi alebo nie?
tým ako dlho nám je za ním smutno?
ako dlho sme naštvaní, zničení, deprimovaní že sme ho stratili?
a nie je to len obyčajná urazená hrdosť?
že už viac nie sme potrební/stredobodom vesmíru niekoho iného?
čo ak to čo si vykladáme ako lásku je len prachsprostý egoizmus?
urazená ješitnosť...
zhrdenie nad tým že sú aj iní...lepší na svete ako my?

možno je to len ďaľšia fáza môjho života...
ale vždy, keď v nejakej sme, pripadá nám dôležitá...
a aj je...bez nej by sme neboli sami sebou
bez radosti, bolesti, smiechu, plaču, kriku, objatí, pohladení, faciek...

len...ako dlho ešte budem musieť sám seba hľadať?