Nešlo mu to do hlavy. Odvtedy si stokrát znova prehrával tú istú situáciu, a nemala kedy odísť, nebolo možné za taký krátky okamih odísť
vtedy ju skúšal volať, prešiel celý park cez ktorý prišli. nič, nikoho nenašiel...
zamyslený sa vrátil k ostatným priateľom, tí sa práve celkom dobre zabávali pri bare.
Nikto nevidel dievča v modročiernych šatách s čiernymi vlasmi a modrými očami.
Tú noc odišiel nezvykle skoro domov, vyhovoril sa na bolesť hlavy, ale aj tak sa na neho priatelia neveriacky dívali..no a čo. jeho trápila v tej chvíli len jedna otázka: kde opäť nájde to dievča, tú „Eli“
Prešiel týždeň, dva, mesiac, na Eli už takmer aj zabudol, hoci prvé noci sa mu o nej dokonca aj snívalo.
Potom ju raz znovu stretol.
Kráčal práve nočným mestom smerom k svojmu internátu, keď tu zrazu, akoby spod zeme, stála pred ním
„ahoj“ (opäť ten vtipný pozdrav) , pomyslel si, (asi by som s tým mal niečo urobiť, vyzerám ako nejaký ťuťko)
„ahoj“ odvetila Eli
„kam si vtedy zmizla?“
„hovorila som ti že musím ísť“
zasmial sa. „máš prísnych rodičov?“
„no, tak dajak“ odtušila Eli
„kam si sa vybrala?“
„len tak, prejsť sa...rada sa v noci prechádzam...je to také...upokojujúce“
„a sama? nebojíš sa? ulice bývajú nebezpečné“ spýtavo sa na ňu pozrel.
„neboj, dokážem sa sama ubrániť, povedala by som“
vtedy ani netušil, akú má pravdu...ale to sa malo začas ukázať.
na Maxove naliehanie mu dala svoju adresu, bývala v jednej štvrti o ktorej sa všeličo šepkalo, ale ničomu z toho Max neveril...vraj sa tam vyskytujú duchovia a podobne.
ale keď sa Eli na to opýtal, len sa smiala: „ja som tam zatiaľ nijakého bubáka nevidela, ale netvrdím že niektorým tá ulica môže pripadať nepríjemná, to asi preto že nie je taká slnečná ako tie okolo, tu rastú v radoch stromy, vďaka ktorým tam je skoro stále tma, aj cez deň..ale aspoň tam je príjemne chladno keď v lete pečie slnko. “
pomaly sa rozlúčili, dala mu jemný bozk na líce a odišli každý svojím smerom...chcel ju síce odprevadiť, ale trvala na tom, že pôjde sama, tak to po chvíli neúspešného presviedčania nechal.
O tri dni sa mu naskytla možnosť ísť Eli navštíviť, odpadol mu poobede nejaký program, tak mal celé nedeľné popoludnie voľné. (Prekvapím ju) pomyslel si keď stúpal hore tmavou alejou.
Eli mala pravdu, napriek tomu že bolo uprostred leta, v aleji a v domoch okolo nej bolo všade slabé prítmie, ale nesťažoval sa, pretože aj s tým slnkom mala pravdu, bolo príjemné sa prejsť bez toho aby sa na neho lepilo oblečenie.
Prišiel k starobytne vyzerajúcemu domu, ktorý vyzeral že má snáď sto, či dvesto rokov, ale napriek tomu bol veľmi zachovalý, dokonca sa mu aj celkom páčil. Mal štýl. Max mal rád veci čo mali štýl, a toto bol presný príklad domu, aký by si bol schopný aj kúpiť.
Keď sa vtedy v noci pýtal Eli s kým v dome býva, odpovedala mu že okrem nej tam nieje už nikto, len občas ju chodí navštíviť jeden príbuzný, vraj bratranec. Celkovo veľmi nehovorila o svojej rodine, vedel len to že okrem tohto jej bratranca tu už nikto jej blízky už nežije.
Na veľkých dverách sa vynímalo mosadzné klopadlo v podobne nejakej tváre. Len nevedel prísť na to, akej. Trochu sa podobala na vlčiu, ale vlk to nebol.
Schytil klopadlo a trikrát ním udrel na dvere.
Dvere sa nehlučne otvorili, vošiel dnu a hneď ako vošiel sa za ním rovnako nehlučne zavreli.
čakal že budú podľa toho ako vyzerajú aspoň pískať, ale boli úplne tiché.
Viac ako pískanie ho ale zaujalo to, ako sa dvere zavreli, evidentne bez cudzieho pričinenia.
-Buď je to prievan, alebo majú ten nový systém na automatické otváranie a zatváranie dverí- pomyslel si. Niečo o tom počul, vraj to mala byť novinka, všetko sa dalo ovládať diaľkovo...ako...no, povedzme ako diaľkové od auta.
Ako bežný chlap sa nezaprel - začal si prezerať pánty a okolie dverí aby prišiel na kĺb tej záhade. Nech hľadal ako hľadal, nemohol nikde nájsť mechanizmus ktorý bol za zatvorenie dverí zodpovedný.
„Zbytočne si ich prezeráš, to čo hľadáš nenájdeš“ ozvalo sa spoza neho.
„Pozerám, kde majú mechanizmus, ale nič nemôžem nájsť“
„Nehľadaj, to je tajomstvo, možno ti ho niekedy prezradím“ zasmiala sa na neho a naznačila aby ju nasledoval do obývacej izby.
Tá bola zariadená rovnako ako vonkajšok a zvyšok domu, v starodávnom štýle, ale napriek tomu v perfektnom stave.
Posadili sa do vyrezávaných kresiel s rovnakými hlavami na mieste operadiel pre ruky oproti sebe, na stole ležali šálky s čajom a nejaké sušienky.
„Ty si niekoho čakala?“ spýtal sa, „to asi radšej zas pôjdem, nechcem rušiť“
„nie, to je pre teba“
„Pre mňa? ale ako si...veď som ti nedal vedieť že prídem práve dnes...a...“ keď sa dotkol šálky s čajom a ucítil že je teplý, dodal: „a práve teraz“
„to je moje tajomstvo“ uškrnula sa na neho a tvárila sa pritom ako niekto, kto vás pekne nachytal a teraz si vychutnáva ako sa z toho snažíte vykorčuľovať.
„nieje tých tajomstiev trochu veľa? stretnem ťa, ty sa náhle stratíš, nič o tebe neviem. potom sa zrazu stretneme v noci v meste a ty mi dáš adresu. Ja sa rozhodnem že ťa prekvapím a navštívim a ty presne vieš kedy. Trochu zvláštne, nemyslíš?“
„možno áno. vadí to?“
„nie..len..vieš..nejde mi to do hlavy“
„tak sa nesnaž to pochopiť, a bude“
táto odpoveď ho veľmi neuspokojila, ale čo mal robiť, začal hovoriť o sebe, čo nové v práci a podobne.
napriek tomu že sa párkrát pokúsil ešte vyzvedať ako vedela kedy príde a ako to že sa vtedy stretli na ulici, vždy sa jej podarilo nejak to zahovoriť.
na konci ich rozhovoru mal pocit že o nej vie rovnako málo ako predtým, zatiaľ čo ona z neho vytiahla všetko čo len o sebe mohol povedať. rozhodne vedela presviedčať, a nielen slovami.
tie jej oči jej v tom zas výdatne pomáhali. žiarili ako dva kúsky drahého kameňa vsadené do zlata, a účinkovali tak, že jej nedokázal odoprieť nič.
napriek tomu že si prial aby ten večer nikdy neskončil, hodiny v kúte miestnosti začali zrazu odbíjať dvanásť.
„polnoc“ , povedal, „asi by som už naozaj mal ísť. uvidíme sa niekedy ešte?“ nedalo mu neopýtať sa.
„samozrejme...ale nechaj sa prekvapiť kedy...teraz ma asi nejakú dobu nestretneš, ale o dva týždne by si mohol prísť“
opäť bozk na líce a rozlúčka. rozhodol sa že domov nepôjde cez mesto, ale skratkou, konieckoncov štvrť kde bývala Eli nebola tak ďaleko a on mal celkom chuť sa prejsť. Potom to rozhodnutie skoro aj oľutoval. celú cestu domov sa nemohol zbaviť pocitu že ho niekto sleduje, ale keď sa občas obzrel, nebolo za ním ani živej duše. Mesto v diaľke svietilo a žilo ale tu bol kľud, len občas vybehla spoza plota či smetiaka nejaká mačka.
Čítal si odpoveď z firmy ktorej písal kvôli financovaniu svojho výskumu:
Vážený pán Maximilián G.
vaš výskum v oblasti liečiv a povzbudzujúcich látok evidujeme, avšak v súčasnosti nemáme žiadne voľné dostupné finančné prostriedky ktoré by sme mohli na váš výskum vydať ďaľšie prostriedky...bla bla bla...
Takže zas nič...no nič, skúsil to. Skúšal to tak už dlhšiu dobu, nikomu sa však do neho nechcelo investovať...Možno to bolo tým, že keď ho niekto z budúcich potencionálnych partnerov zbadal, nadobudol neomylný dojem, že Max asi žiadnu revolúciu v svojom odbore neurobí. Veď chodil oblečený nie ako seriózni vedeckí pracovníci, prípadne vrcholoví manažéri....chodil dokonca aj na rokovania síce v saku, zato bez viazanky a podobný spoločenských fines. Miesto košele len čierne tričko.
Nebola pravda, že by mu to nepristalo, to nie, vyzeral dobre v čomkoľvek a v tomto obzvlášť....len...pôsobil navonok dojmom, že mu tak veľmi ani na tom, aby financovali práve jeho, nezáleží. A hlavne sa im nepodliezal...čo síce z hľadiska osobnosti oceňovali, z hľadiska obchodu pre nich však boli výhodnejší iní, čo sa viac snažili – mali nad nimi väčšiu moc.
Max sa zdvihol od stola a išiel si spraviť do kuchyne trochu čaju. Čierneho, samozrejme. Niežeby chcel tak strašne ladiť...čierny čaj mu prosto chutil. Mal rád aj zelený, ale čierny bol jeho obľúbený už odmalička...
Pri čaji spomínal na svoje detstvo, ako chodievali s otcom na huby, a k starej mame, ako behal bosý po lúkach. Vtedy sa to ešte dalo...teraz by si netrúfol prejsť bosý ďalej ako do kúpeľne.
Včera, práve keď sa vracal domov, stretol na zastávke Ninu.
Nina bola jeho tajnou láskou zo strednej, ale jeho city vtedy ostali neopätované. Štvalo ho to približne pokým neukončil strednú školu a nestretol pár nových žien. Ale vždy keď sa niekedy stretli (čo nebývalo často, keďže oboch tiahlo presne na opačné strany) pocítil pri pohľade na ňu tú dávno zabudnutú iskru čo ho vždy privádzala do jej blízkosti keď boli obaja ešte (v podstate) bezstarostní puberťáci.
Iskra nebola to jediné, čo ho k nej ťahalo, dosť veľkú zásluhu mali na tom aj jej krásne dlhé plavé vlasy, a modré oči, do ktorých keď sa pozrel, mal čo robiť aby sa v nich neutopil.
Vždy sa svojim milým spôsobom doberali, takže sa nikdy v jej prítomnosti nenudil, čo časom, keď spoznal pár síce spoločenských, ale zato vcelku nudných ľudí oceňovzal čoraz viac.
Ako vždy keď sa náhodou stretli mal sto chutí ju pozvať niekam na kávu, a ako vždy keď sa náhodou stretli sa niekam ponáhľala, čo ho nakoniec viedlo k tomu, že pozvanie na kávu vlastne vyslovil asi len tri-štyri krát.
Na Nine bolo okrem iného milé aj to, že sa rokmi vôbec nemenila, stále ten istý úsmev, ten istý príjemný pohľad (nikdy si nebol istý či ten svoj pohľad niekedy potajme doma netrénoval, ale zdalo sa mu to nepravdepodobné, už len preto že nikdy nepočul o tom že by ním nejakého chlapa skúšala dostať – čo by v prípade tréningu tohto pohľadu bolo trestuhodné mrhanie možnosťami; i keď Nina to asi takto nevnímala).
Zo zamyslenia ho vytrhol zvuk pískajúceho čajníka. Tak nejak mal pre takéto tradičné predmety slabosť. A tiež si aspoň vďaka tomu pískaniu mohol byť istý že sa nemusí tomu čaju venovať viac ako je nevyhnutné, vždy len prišiel, zalial ho a bolo hotovo. Niekedy mal pocit že celý jeho život bol tak trochu ako čaj...alebo instantná polievka? Minimálne sa mu stále zdalo ako keby na neho niekto lial horúcu vodu...všetky tie neúspešné pokusy o nejakú väčšiu zmenu končili spravidla relatívne rýchlo. Bol jednoducho pohodlný niečo meniť...nebol spokojný s tým ako žije, ale okrem lenivosti mu v zmene bránila aj neistota či by tá prípadná zmena bola naozaj k lepšiemu...