Max sa prebudil skoro ráno, okolo pol šiestej. Teda...skoro zobudil...hoci, pre neho to bol obvyklý čas na vstávanie, i keď väčšina jeho rovesníkov vtedy ešte hlboko spala...
Nikdy nedokázal dlho spať...faktom bolo, že sa budieval často aj skôr, ale väčšinou nevstal z postele skôr ako o 6. Nevidel v tom zmysel.. nikam sa neponáhľal.
Málokedy spal viac ako 5 hodín, aj keď si stokrát zaumienil, že pôjde spať skôr, vždy nakoniec zapadol do postele najskôr o 1, pol 2 nadránom. Jednoducho nemohol spať.
A ešte zriedkavejšie ako noci dlhé spánku boli u neho sny. Už pár rokov mal spánok zbavený toho, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmosť, niektorí dokonca za zbytočnosť. Max ich za zbytočné nepovažoval. Vlastne, celkom by privítal, keby sa mu konečne po dlhej dobe niečo snívalo. Ale na splnenie tohto priania čakal márne. Ako na splnenie väčšiny svojich prianí.
Takže si už nerobil veľké nádeje na veci čo si prial...
Riadil sa podľa princípu, ktorý hovoril, že veľké očakávania prinášajú so sebou veľké sklamania.
Niekto by ho nazval pesimistom, niekto realistom...Max bol...ťažko povedať, aká bola vlastne jeho filozofia...ale najskôr by sa asi dal zaradiť k nihilistom, hoci neznášal škatuľkovanie a predsudky. Nehlásil sa k žiadnemu známemu svetonázoru otvorene, lebo nechcel, aby ho ktokoľvek súdil alebo za niečo vyhlasoval... bol posadnutý slobodou voľby napriek tomu že mal často pocit, že si vlastne vybrať nemôže...
to ráno bolo dokonale obyčajné (Max by ho možno nazval stereotypné, no rozhodne nie „normálne“ – neznášal totiž toto slovo použité v podobnej súvislosti) :
ráno sa prebral, zapol počítač a čakal než sa načíta mailbox...robil to tak skoro každé ráno, aj keď vedel, že keďže poštu kontroloval večer, asi ťažko tam niečo bude. Ale trochu ho to ukľudňovalo, mať hneď od rána kontrolu nad svojím životom.
Nebol vždy tak posadnutý kontrolovaním svojich činov a vecí okolo neho...voľakedy...
kedysi bral veci tak ako prišli, nepremýšľal dlho o tom ako ho ovplyvňujú, kým do jeho života nejak nezasiahli. No od istej doby si dával pozor, kam smeruje a aj najmenšie vychýlenia od toho čo považoval za dobré pre jeho ďalší osud tvrdo korigoval na „správnu cestu“ (ako to on sám nazýval).
Nič nové...ešte stále neprišla odpoveď z jednej firmy, kde pôsobil ako konzultant a prednedávnom pre nich pracoval na jednej zákazke, ktorá, pravdupovediac bola trochu sporná. Vraj išlo o záležitosť súvisiacu s armádou a podľa niektorých to poriadne smrdelo.
Maxovi to bolo jedno...voľakedy býval pacifista, ale čas obrúsil ostré hrany.
Ešte pred pár rokmi mal v sebe ešte isté morálne zábrany – nebral kšefty priamo súvisiace so zbraňami, teraz mu to bolo úprimne jedno. Nikto sa úprimne nezaujímal o neho, prečo by sa mal on starať o niekoho blaho? A výčitky svedomia ho netrápili. Bolo jasné, že ak danú vec neurobí on, niekto iný to urobí. A zo zásad nevyžiješ, a ak sa potrebuješ najesť, je ti vcelku jedno kto to platí.
Teraz naposledy šlo o pár liečiv, čo zefektívňovali ľudské zmysly...celá záležitosť bola vlastne ešte len v štádiu výskumu, testovali kombinácie istých látok s kofeínom a podobne...
Celý výskum v podstate začal ešte na vysokej škole, mal si nájsť tému na odbornú prácu ktorou sa bude zaoberať. A keďže nemal rád dlhé večery presedené nad knihami, povedal si že to urobí o niečo ľahšie...a tak začal skúmať energetické nápoje, kávy, čaje a podobné životabudiče aby našiel jeden, ešte účinnejší...
Vtedy to bol iný Max...mal okolo 20, veľa snov, pár ideálov a izbu na internáte...
Striedavo sa flákal po vonku s kamarátmi, behal za dievčatami alebo sa venoval škole, ktorá ho ani veľmi nebavila, ale niekedy sa tak nudil, že sa aj učebnice stávali vítanou zmenou.
Nemožno povedať, že by nemal školu vôbec rád. Len sa mu väčšina vecí zdala nepotrebná a zbytočná. Mal rád veľké výzvy. A memorovanie poznámok z prednášok za výzvu práve nepovažoval. Preto venoval svoj čas iným, podľa neho zaujímavejším veciam.
až dovtedy....
Piatkový večer, obvyklé flámovanie na obzore.
Sedeli ako obvykle v obľúbenom podniku a popíjali. zatiaľ len pivo, noc bola ešte mladá
vtom ju uvidel. Ju.
Predstavte si čiernobielu fotku a na nej jednu postavu, ktorá je farebná.
Tak nejak ju vtedy videl, naľavo, napravo videl nejaké nejasné obrysy baru okolo, ale v strede... v strede bola Ona.
Nikdy predtým ho nik tak nezaujal, nikdy sa mu nestalo aby ho niekto takto fascinoval
pritom, čo sa vzhľadu týka, mohla sa niekomu nezaujatému zdať nezaujímavá – modré oči, pár rôznofarebných prameňov v čiernych vlasoch, modročierne šaty.
Ale tie oči...mali v sebe niečo zvláštne...uvedomil si, že práve tie oči ho tak veľmi na nej priťahujú, ony spôsobili že si nevšíma nikoho iného
a tieto oči sa dívali naňho...kľudne, takmer nevšímavo. avšak...
avšak nie úplne nezaujato, cítil že ho volajú, že ten prvotný dojem je len klam, tie oči k nemu hovorili: poď bližšie, poď sem, príď k nám a zadívaj sa do nás zblízka.
Poslúchol tie oči, oči čo ho volali a prišiel k Nej bližšie.
„ahoj“ pozdravil sa jej (v tej chvíli ho žiaľ, ako naschvál, nič vtipné a nápadité nenapadalo)
neodpovedala, len sa na neho ešte raz zadívala, potom odvrátila zrak.
hm, to nebol práve najšťastnejší úvod, pomyslel si Max.
ale v tých očiach predtým uvidel niečo, čo ho nútilo pokračovať v rozhovore.
ako keby tam zrazu preblysol celý svet, všetky krásy čo len na svete existujú, všetky farby, ďiaľky, i kraje blízke, akoby nazrel do odrazu krás sveta na obrovskom jazere.
po chvíľke sa mu podarilo nabrať odvahu a opýtal sa:
„nepôjdeme sa niekam prejsť?“ - ani nečakal že odpovie áno, okrem toho „ahoj“ zatiaľ nič svetoborné nepovedal, ale na jeho počudovanie.. -
„prečo nie, možno tam bude trochu lepšia atmosféra ako tu, nemám rada davy“
Vyšli do letnej noci, smerujúc k parku blízko miesta kde sa stretli.
Maxovi sa nejak nakoniec podarilo zlomiť kliatbu mlčania a po chvílke už rozprával ako pred ktorýmkoľvek iným dievčaťom ktoré takto spoznal.
Ona sa zdala byť stále rovnako záhadná ako na začiatku, na jeho otázky odkiaľ je a kto je odpovedala vyhýbavo:
„je pre teba moje meno a miesto odkiaľ pochádzam naozaj tak dôležité?“
chvíľu ešte premýšľala a potom mu odvetila: „tam odkiaľ som ma volajú Eli-sen-ga-teo, v tunajšej reči to znamená „Tá-čo-kráča-nocou“ , ale ty ma kľudne volaj ako ostatní tu, Elizabeth, prípadne Eli.“
„to si nejaká indiánka alebo čo?“ zasmial sa Max.
Také meno v živote nepočul, ani netušil aká to je reč.
„možno áno, možno nie“ usmiala sa Eli a ani sa nepozrúc na Maxa kráčala ďalej.
„nesadneme si?“ Maxa už boleli nohy, preto, pozerajúc sa na hladinu blízkej rieky navrhol niečo pohodlnejšie Predsa len, na dlhé prechádzky nikdy veľmi nebol.
„nie, vlastne, ja už pomaly musím ísť, zbohom“ odvetila Eli.
„Teraz? to hádam nie, ešte len bude polnoc, ozajstná zábava začne až po polnoci“
„ostaň“ povedal a otočil sa k Eli...
Ale Eli tam už nestála.