(rozlúštenie zmyslu nadpisu post-u nájdete nižšie)
trochu som sa včera zamyslel nad tým, ako to je, keď sa zrazu objaví niekto, koho ste nevideli roky, možno dokonca desaťročia.
priviedla ma k tomu návšteva jedného otcovho priateľa z detstva včera poobede.
zrazu sa objavil pred bránou a pýtal sa na toho človeka, s ktorým kedysi(minimálne toľko rokov pred mojím narodením, koľko uplynulo od neho) behával po vonku a trávil prázdniny.
ako to je s tými návratmi?
čakáme že všetko bude viacmenej rovnaké...a ak nebudú rovnaké veci, ľudia budú určite stále tí istí
a potom..prídeme na to, že oni sa zmenili, my sme sa zmenili a vlastne nič nie je také ako bývalo...
nezáleží na tom, či uplynul jeden rok, či dvadsať.
návrat do histórie je vždy tak trochu operáciou našich spomienok, ktorá je v skutočnosti už len pitvou našich nádejí že všetko ostalo ako bolo...
spomínam na tú včerajšiu návštevu preto, lebo pred časom som sám spomínal na pár ľudí čo pre mňa veľa znamenali...
a tiež už je to len pitva, vyberanie mŕtvych okamihov, ktoré sú miestami ešte teplé, ale tak beznádejne po smrti.
podľa mňa je jediný prípad, keď môžu byť spomienky živé...a to, ak človek na ktorého spomíname(prípadne vec) už nie je. zomrel.
trochu irónia, nemyslíte? jediný kto v našich spomienkach bude ozaj žiť, je ten kto zomrie...lebo sa nezmení, naše spomienky na neho budú stále rovnako aktuálne aj po mesiaci, roku, desiatich rokoch...
hovorí sa že zmena je život...ale len pre ľudí...
pre spomienky je zmena smrť..
naše spomienky stále umierajú, zakaždým keď sa ich pokúšame oživovať...
otázka znie: máme sa o to vôbec pokúšať?
pozn.
prípadné (aj nesúhlasné) reakcie sú vítané, rád by som vedel čo si myslíte vy...a ako vlastne riešiť nejaké tie návraty k spomienkam