(dočasná?) spokojnosť

niekto sedí na konári a je mu dobre.
ja sa tento týždeň cítim ešte tak nerozhodne,
veľké zmeny zvyknú prinášať nervozitu, ale tieto nejak nie.

je to zvláštne, sedieť v byte pri otvorenom okne
po tých šiestich rokoch. a nepočuť...skoro nič.
je zvláštne bývať v byte, o ktorom som ešte pred mesiacom ani nevedel kde presne je

ale tak nejak cítim že teraz je (skoro) všetko ako má byť
a podvedomie má, ako obyčajne, nejaké námietky, ale tentokrát...
tentokrát sa ho vedomi darí držať na uzde.
skúsenosť je taká, že časom sa niečo pokašle.
ale možno nie. možno si naozaj zlé veci privolávame tým, že si myslíme že nejaké musia prísť.

je to u mňa také zvláštne, ja, čo som bol odjakživa taký nejaký znechutený zo  všetkého a vždy rátal s najhorším...
zrazu niesom znechutený. s najhorším stále rátam, ale to skôr preto, aby som sa naň pripravil, nie aby som sa kvôli tomu zožieral.
ono sa ani nezdá, kam sa človek za tých pár rokov dokáže posunúť, ak má nato vôľu.
dúfam len, že keď sa budem opäť za 5-6 rokov pozerať späť, budem na tom o maličký kúsok lepšie ako teraz.
a to je asi tá zmena.
lebo napriek tomu, že politika je na****, že na škole, kde chcem ostať je to na *****,
stále verím, že mi to vyjde.

tak mi držte palce.

O jabloniach

,,Radka, ženy sú ako jablká na stromoch. Tie najlepšie trónia na vrcholkoch. Muži sa však nechcú za nimi štverať, lebo sa boja, že spadnú a zrania sa. Radšej zbierajú tie popadané na zemi. Niesú až také dobré, ale sú ľahko dostupné. A najvyššie jablká sa začínajú strachovať, že majú nejaké chyby. No v skutočnosti sú úžasné. Len musia byť trpezlivé a vytrvať, kým si po ne príde ten správny muž ... "


[Príbeh muža, Pavel Hirax Baričák]

clockwork world

and yet we try
look up to the sky
begging for a miracle
invoking the god
and praying to the devil
for just (brief) moment of elusive happiness
willing to loose everything
giving up ourselves

and then we find out
what was precious has no more meaning
and everything we wished for
became real.
at cost of loosing
the ability to dream.

možno

a možno preto
chcem zachytiť tú živosť
ten duch
osloviť niekoho,
darovať pocit, sen, spomienku
keď sám cítim
že vnútri doháram
pomaly no neodvratne
entropia nepustí,
každý je prach a na prach sa obráti.

len niekedy ešte skôr, než sa tým prachom stane.
vnútri.

pár...riadkov

večerné raňajky(kuchynská dráma)

moja clivota(?)
ako zaschnuté vajíčko na skle pohára,
drží sa ma...
že ani saponát chladného rozumu
nezvláda
fľaky čo po nej ostávajú.


pomiešaný v omelete,
neviem už čo je bielko a čo žĺtok
a keď odídem, ostane tu po mne len
špinavý riad


nie každú cibuľu úvah
treba šúpať.
niekedy sú zhnilé zvnútra
a jediné kam sa hodia
je kôš.








Z námestia

a všetci volajú
preč s cisárom!
a za nimi v tieni stojí
nový nástupník
a mädlí si ruky





hodinárske haiku

tikám.
aby som stihol
čo najviac
než vybuchnem





Akcia!

v tescu práve majú
zľavu na zdravý rozum

In the down town evening

The epileptic night seizes
city sounds strangle into silence
the sharp buzz snaps
lights on streaming advertisements
blink, not to be perceived
as gawkers and onlookers
planted in stone
cease mid-sentence
between the plastic realities
bubbling up only to burst
the touch screen implants
as sylvan transplants
lift their feet sidewalk weary feet
just above gravity and halt
The unctuous streets
slide away…
The wrought iron sky
ratchets down, click… click… click
The match head stars
flicker in an inchoate
fit*** * *** **
The epileptic night bites its tongue
flashes of furious motion, slash
the frozen hustle and bustle
that allows the city’s synapses
to stabilize. Balance is temporary.
The horns honk deadly dares
as heels clack on the cured cement
The pause is brief
The cityscape in repose
awakens in an instant
and just as one experiences apoplexy
it escapes, only to infiltrate
another. It never ends
There’s not enough Ativan
for everyone downtown.

[Joshua Jones, Whispers of Hypnos]

Max, IV. časť - Ponožky

Prvá vec, ktorá mi napadla po tom, ako som otvoril oči, bolo že som večer zabudol zatiahnúť závesy. Už nasledujúca myšlienka však poslala všetky úvahy o bytových doplnkoch do hĺbok zabudnutia. „Čo to doriti bolo?“ vyslovil som sám pre seba polohlasom.

Posledná vec na ktorú som si spomínal bol rozhovor s Eli, ktorý sa mu už od tretej vety zdal tak nejak..neskutočný. Tak počkať...predtým než sme si spolu sadli na gauč, urobil som nám kávu. Kým som bol medzitým na wc, musela mi do šálky niečo nasypať.
Možno nejaký amfetamín? Alebo nejaký koktejl, v dnešnej dobe sa po diskotékach predáva všeličo.

Bolo to jediné rozumné vysvetlenie, pokiaľ som nechcel uveriť tomu že Eli sa dokáže pohybovať neuveriteľnou rýchlosťou a dokáže ovládať mágiu. Áno, určite to boli halucinácie. Ale ja jej ešte ukážem! Táto situácia sa nesmie opakovať – nabudúce ju nespustím z očí ani na chvíľu.
Pre istotu som si ohmatal krk. Nič. Okrem materského znamienka na ľavej strane tam nebolo nič cítiť. Žiadna rana, čerstvá alebo čiastočne zhojená. Takže predsa len halucinácie. "Aspoň že tak!"
Konečne som sa mohol venovať aj niečomu inému ako sebe.

Vcelku neprekvapivo bolo všetko v byte na svojom mieste. Medzi kde-tu sa povaľujúcimi papiermi s výsledkami prác ležali tri dni staré ponožky, prázdne obaly z ázijských reštaurácii a rôzne kúsky elektroniky. Rád som sa hrabal vo veciach a po rozobraní na súčiastky ich skladal do nových, vylepšených celkov. Vlastnil zariadenia, pri pohľade na ktoré by každý kto videl aspoň jeden film o Jamesovi Bondovi vrnel blahom. Na chvíľu mi napadlo, či ma nemohla nadrogovať práve kvôli nim..ale ak by to tak bolo, byt by bol vybielený.

Celá moja posadnutosť novými typmi energetických preparátov a elektroniky smerovala k tomu, čo ma lákalo odjakživa – vylepšiť sám seba. Nikdy som sa nezmieril s limitmi ľudského tela a energetické nápoje a elektroimplantáty boli relatívne jednoduchým spôsobom ako toto vylepšenie dosiahnuť.

Vo chvíli, keď mi konečne tep klesol pod 100, hodil som okom na mobil. Tento pohľad mi privodil ďalší neočakávaný šok. Nemal som žiadne neprijaté hovory alebo správy.
Ale zrejme mi musel včera počas tých halucinácii vypadnúť na zem a nejak sa zresetovať. Jasne si pamätám všetky tri dni tohto týždňa, dnes je teda štvrtok. Avšak kalendár v mobile tvrdí, že je sobota!

Aby toho nebolo málo, začali sa mi pred očami objavovať nejaké divné lesklé bodky. Behali sem a tam, ako svetlušky. "A kurva!"

Ako som sa sunul naspäť k zemi, z ktorej som len pred pár minútami pomerne pracne vstal, moja posledná myšlienka bola, že ak sa takéto niečo bude predsa len opakovať, mal by som upratať – tie ponožky už bolo trochu cítiť.