rozprávka..zatiaľ bez konca...

kde bolo, tam bolo

bola zila raz jedna dievcinka

zila sama, v malej chalupke, so svojou starou mamou

to dievcatko bolo sice male...ale velmi mudre

a malo vsetkych velmi rado...

ale ostatne deti ju nemali rady..lebo malo krasne hnede vlasky, kym ostatne boli blond

a vsetkych malo rado, a kazdemu pomohlo ked mohlo...

malo hnede vlasky...a rado nosilo taku peknu ciernu ciapocku...

nuz ju vsetci volali cierna ciapocka :)

nosila ju dokonca aj ked vyrastla

a stale mala tie pekne hnede vlasy, stale vsetkym chcela pomahat...a stale ju volali cierna ciapocka

islo toto dievcatko raz do lesa, na huby

ako si tak chodilo po lese, stretlo tam vlka

a zdal sa jej zvlastny...

iny, ako ostatni vlci...

aj tak bol taky...zvlastny...skoro by povedala az divny

miesto toho, aby po nej zavrcal

a uhryzol ju(aspon sa o to pokusil, ako ti dvaja co ich stretla dovtedy)

len tak ticho sedel..a pozeral sa na nu

mal neskutocne zvlastne oci

trochu sive...trochu zelene...nie hnede, ako vlci mavaju

neboli podliate krvou...ako u selmy na love...

boli zaliate slzami

nikdy predtym nevidela vlka plakat.

Nevedela, dokonca ani neverila ze by to bolo mozne

zvierata, a selmy uz vobec neplacu

placu len ludia...len oni maju ten dar

preto, miesto aby odisla a nechala ho tam, podstupila k nemu blizsie

podstupila, teda...pokusila sa o to...strach z takeho velkeho zvierata,

naviac takeho o akom ludia v dedine tvrdili ze zabijaju male deti(povravalo sa o tom uz oddavna, nikto vsak nevedel odkial sa to vzalo)

jej to vsak predsa tak uplne nedovolil

preto zastala asi v polovicke vzdialenosti medzi nou, a vlkom

ten, zbadajuc dievca az teraz, zavrcal

to sa predsa len zlaklo a odbehlo domov

avsak na vlka nezabudlo

o par dni, slo do lesa znovu

pomyslelo si, ze sa znova pride pozriet na miesto, kde Ho videlo

aj ked samo neverilo, ze by tam este mohol byt...dufalo, ze tam uz nie je...

uplynulo predsa peknych par dni...a aj keby ho nenasli ludia z okolia, co sem tiez chodili

a zo strachu pred selmami ho nezabili

tak by po tolkych dnoch musel uz zomierat od hladu

ked prislo na to miesto, kde sa prvyraz stretli

Zovrelo sa jej hrdlo...a...

nebol tam

oddychla si

nevedela preco...

ale z nejakeho dovodu bola rada ze ho tam nevidela

na druhej strane sa tuzila s nim opat stretnut

potom sa este velakrat vracala na to miesto...ale nikdy tam nebol...

potom skoncilo leto...presla jesen..a blizila sa zima

do lesa uz tak casto nechodila..nemala preco...

huby uz nerastli, ani lesne ovocie, tak tam sla len raz za cas

nazbierat par kuskov razdia do pece

raz, prave napadol prvy sneh

isla opat na drevo

ked nedaleko od chalupky zbadala vlcie stopy

ba co viac. nielen vlcie

aj stopy psie a ludske

v hrdle jej navrela hrca

v dedine sa v poslednej dobe vravelo

vraj im nieco obcas schmatne statok

povravalo sa nieco o rysoch

ale aj vlky padli na pretras

a tak, hoci sama nevedela preco

zrazu sa rozbehla po stopach

viedli hlboko do lesa

stupala po nich, ked zrazu uvidela na snehu nieco ine, cudzie, co sa od neho na prvy pohlad odlisovalo

nieco, co nan nepatrilo

bolo to cervene

Krv!

rozbehla sa este rychlejsie

stromy ju driapali do tvare, ale ona to nevnimala

bezala ako v tranze

co jej sily stacili

dobehla k malemu vybezku na kraji lesika

tu sa psie a ludske stopy stacali smerom k dedine

lovca to asi nakoniec predsa prestalo bavit

alebo mu plany zhatila tma

lebo tato cast lesa bola od dediny dost daleko

aj Dievcina chvilku uvazovala, ci sa nema vratit domov

este by to stihla, sice nie pred zapadom slnka, ale prisla by aspon tam, kde to pozna aj v polosere

rozhodovala sa asi par minut

potom sa vybrala po slabnucich stopach krvi dalej

sotva videla na otlacky stupaji na zemi pred sebou

pretoze prave vtedy zacalo jemne snezit

sneh sice nezakryl stopy...ale stazoval ich sledovanie

lebo sa jej vlocky stale lepili na roztvorene mihalnice

stupala..a kazdy krok sa jej zdal tazsi a tazsi

uz si myslela, ze sa mala predsa radsej vratit domov ked mohla

potom zbadala v dialke nieco ako jaskynu

povedala si, ze je lepsie ked bude tam ako vonku, aj tak Ho uz asi dnes nenajde

po chvili dosla k jaskyni

bola ucupena medzi vysokymi stromami

a jej vchod ciastocne zakryvalo krovie

zrazu...sa jej srdce rozbusilo.

pri vchode zbadala otlacky noh

vlcie stopy

opatrne vosla dovnutra

Bol tam.

vzadu, ked uz myslela ze sa zmylila...

zbadala Jeho oci

vlcie, a pritom ludske

dnes neplakali

dnes boli cervene, podliate krvou

pokusila sa k nemu priblizit..no on sa ju pokusil odohnat ako pri ich poslednom stretnuti

tentokrat neusla...ani nemala kam..vonku uz husto snezilo...

pozrela sa mu do oci

a pokusila sa mu ukazat, ze mu nechce ublizit

pochopil

aj tak jej vsak nedovolil priblizit sa blizsie ako na par krokov

sadla si

riekol si: sedela hodinu, dve

sedela hodinu, dve

potom sa posunula blizsie

pozrel sa na nu, ale nic neurobil

len slabo zaskucal

pozrela sa mu, a na lavej prednej nohe videla cerverny flak

posunula sa blizsie

slabo zavrcal

zase cakala

a chvilami sa dostavala blizsie a blizsie

uz len kusok

bola skoro na dosah ruky

priblizila sa...stale sa mu pozerala hlboko do oci...

niecim ju fascinovali...boli take iste, ako mala ona...ale u vlka...vlk predsa nemoze mat oci ako clovek!

ale tento mal.

dotkla sa jemne jeho lesklej kozusiny na boku

pozerali si do oci..a ona bola fascinovana tym, ako je pri nom blizko...

nikdy nic podobne nezazila

nahle...nahle pocitila silne nutkanie...

Objala ho.

nebranil sa...len slabo zastonal

alebo to sa jej len zdalo? nie, to muselo byt skucanie...vlky nestonaju

ale mala pocit ze to pocula...

zahnala tu myslienku

lahla si k nemu, pritiskajuc si ho k sebe

hladila ho rukou po ciernej kozusine, ktora ani v zime nevybledla, ako zvyknu blednut kozuchy obycajnych vlkov

ani sama nezbadala kedy zaspala

nevedela ako neskoro zaspala..citila, ze musela byt uz hlboka noc

prebudila sa rano

lezali vedla seba, schuleni a pritisnuti k sebe ako milenci

vtom ju napadlo, ze je zraneny

opatrne sa pokusila prezriet mu ranenu nohu

nastastie, rana bola menej vazna, nez ako podla krvacania vyzerala

podviazala ju kuskom latky co mala pri sebe

ak s nou nebude privelmi hybat

o par dni bude moct na nej stat

pocity ovplyvnené vareným grogom

snáď to je ozaj tým grogom
alebo som dospel?
vyspel?
alebo proste zhoda náhod?
celkom fajn nálada.
toho alkoholu v tom bolo minimum...
náhly a neodvratný pocit, že veď prežijem..nejak
bez pohnútiek uližovať iným
a sebe
a dobrý pocit, že aj tak sú priatelia
aj keď si ich nevšímame...

čítal som...vraj..človek by si mal keď je v dobrej nálade napísať svoje dobré vlastnosti na papier...
aby nezabudol keď mu už nie je dobre, aký je
a aby vedel, čo všetko vie a dokáže..aj keď si vtedy na kopu vecí nespomenie
aby mu to ten malý kúsok papiera pripomenul.
ten papier je vlastne len chudobnejšie vydanie priateľov...

zmiešané pocity

ranné prebudenie...zase priskoro
voľné doobedie...sám...
radosť z náhle objaveného faktu že možno počúvať hocičo cez sieť...
zamýšľanie sa nad včerajším rozhovorom s Kedysi_Najdrahsou
vlastne...ešte stále Najdrahšou...len už nebytie Najdrahším
nechápanie jej, jej zlých pocitov zo seba..z neho...
nechápanie nechcenia dobrej priateľky povedať čo ju trápi
zlosť na svoju lenivosť...
smútok že niektoré veci už proste naozaj nikdy nebudú ako bývali
vytrácajúce sa odhodlanie byť zlý
vytáčky z toho že nedržím slovo...niekedy
z toho že neplním čo sľúbim..a najmä sebe...
nervy zo všetkého a sto chutí to všetko skončiť
výčitky z toho že to nemožno urobiť...

...apatia

chvíľka sebaspytovania

hmm...ako to vlastne so mnou je...

tým, že som v poslednej dobe besnil nad tým, že už niektoré veci nie sú ako bývali, som si možno uvedomil, že vlastne...že vlastne ani neviem či som ja niekedy v skutočnosti mal niekoho naozaj rád.
určite som vravel že mám...a v tej chvíli som ozaj veril tomu že mám
ale...
naozaj si nie som istý či áno
ako zistíme dodatočne či sme niekoho mali radi alebo nie?
tým ako dlho nám je za ním smutno?
ako dlho sme naštvaní, zničení, deprimovaní že sme ho stratili?
a nie je to len obyčajná urazená hrdosť?
že už viac nie sme potrební/stredobodom vesmíru niekoho iného?
čo ak to čo si vykladáme ako lásku je len prachsprostý egoizmus?
urazená ješitnosť...
zhrdenie nad tým že sú aj iní...lepší na svete ako my?

možno je to len ďaľšia fáza môjho života...
ale vždy, keď v nejakej sme, pripadá nám dôležitá...
a aj je...bez nej by sme neboli sami sebou
bez radosti, bolesti, smiechu, plaču, kriku, objatí, pohladení, faciek...

len...ako dlho ešte budem musieť sám seba hľadať?