zmena je smrť..smrť je život

(rozlúštenie zmyslu nadpisu post-u nájdete nižšie)

trochu som sa včera zamyslel nad tým, ako to je, keď sa zrazu objaví niekto, koho ste nevideli roky, možno dokonca desaťročia.
priviedla ma k tomu návšteva jedného otcovho priateľa z detstva včera poobede.
zrazu sa objavil pred bránou a pýtal sa na toho človeka, s ktorým kedysi(minimálne toľko rokov pred mojím narodením, koľko uplynulo od neho) behával po vonku a trávil prázdniny.

ako to je s tými návratmi?
čakáme že všetko bude viacmenej rovnaké...a ak nebudú rovnaké veci, ľudia budú určite stále tí istí
a potom..prídeme na to, že oni sa zmenili, my sme sa zmenili a vlastne nič nie je také ako bývalo...
nezáleží na tom, či uplynul jeden rok, či dvadsať.
návrat do histórie je vždy tak trochu operáciou našich spomienok, ktorá je v skutočnosti už len pitvou našich nádejí že všetko ostalo ako bolo...

spomínam na tú včerajšiu návštevu preto, lebo pred časom som sám spomínal na pár ľudí čo pre mňa veľa znamenali...
a tiež už je to len pitva, vyberanie mŕtvych okamihov, ktoré sú miestami ešte teplé, ale tak beznádejne po smrti.

podľa mňa je jediný prípad, keď môžu byť spomienky živé...a to, ak človek na ktorého spomíname(prípadne vec) už nie je. zomrel.
trochu irónia, nemyslíte? jediný kto v našich spomienkach bude ozaj žiť, je ten kto zomrie...lebo sa nezmení, naše spomienky na neho budú stále rovnako aktuálne aj po mesiaci, roku, desiatich rokoch...

hovorí sa že zmena je život...ale len pre ľudí...
pre spomienky je zmena smrť..

naše spomienky stále umierajú, zakaždým keď sa ich pokúšame oživovať...
otázka znie: máme sa o to vôbec pokúšať?



pozn.
prípadné (aj nesúhlasné) reakcie sú vítané, rád by som vedel čo si myslíte vy...a ako vlastne riešiť nejaké tie návraty k spomienkam

ad uhorková sezóna (soriri) + úniky z reality

hm, možno to je blbý príklad s tou marhuľovou...
ale také čučoriedky sa môžu zberať dlho tiež...

áno, viem prečo uhorková....
ale ja nechcem písať o uhorkách...aj keď...

teraz, práve pred chvíľkou som sa zamýšľal nad tým, že vlastne cez leto nemám veľmi kam ujsť...
mám na mysli takzvané úniky z reality...K. vie veľmi dobre o čom hovorím...z vás ostatných asi v obraze nie je nikto, ale zhruba je to takto:
keď sa mi už nič nechce, všetko ma štve, alebo mi je naopak všetko jedno, vtedy nastupuje fáza únik
volám núdzovú linku (nie 158, ani 112 či niečo podobné, ale K. :)) a zisťujem, že predsa sa dá len tak niekomu zavolať a zmiznúť
zo školy, z intráku, z mesta...aj keď nie fyzicky, duševne určite...
taký slavín rozhodne nepatrí medzi miesta kam chodím po škole...

ale nakoľko K. trávi leto v drahej Prahe - čo jej mimochodom prajem-aj ja by som tam asi šiel, keby boli veci trochu inak- tak teraz nikto takto na linke nieje...

a to som nespomenul, že s K. sme sa takto stretli aj prvý, úplne prvý raz...
chápete.."poznáte" niekoho pár týždňov z dopisovania z icq a potom mu zrazu zavoláte aby došiel na námestie a on dojde...a nebojí sa že ste nejaký úchyl, alebo niečo podobné

tieto úlety mi teraz ozaj trochu chýbajú...je kopa iných vecí čo môžem robiť(a vlastne aj robím) ale tieto úlety sú tak jedinečné, že sa im (skoro) nič nevyrovná. a horšie...uvedomujem si, že už tých úletov bude minimum, lebo K. sa hádam nejak podarí ostať v tej Ph aj cez rok...takže...
asi by som si mal nájsť niekoho iného na úlety...hlási sa niekto? :)

uhorková sezóna

tak nejak sme sa ocitli v istom období, keď sa vlastne dokopy nič nedeje.
všeobecne sa to označuje termínom uhorková sezóna.
prečo však práve uhorková?
prečo nie marhuľová, broskyňová alebo trebárs čučoriedková?
:)


nakoniec som sa rozhodol vypočuť (relatívne početné) nabádania môjho okolia na tému blog, takže sa tu asi predsa občas ukážem...

momentálne sa vyhováram na uhorkovú sezónu.
hoci je pravda, že sa mi len strašne nič nechce :)
preto tu, na mojej stránke tá uhorková záležitosť vlastne existuje...
ale polepším sa.
snáď.
:)

tak o tom uvažujem, že asi možno prestanem písať.
presnejšie, prestanem písať na blog
ono je to asi tak: každý človek má rád ak si ho kvôli niečomu cenia.
u mňa to je písané slovo.
ale dosť často mám stavy, keď potrebujem povzbudenie, aby som v tom pokračoval..
a ak neprichádza...potom odchádza chuť písať...
takže...ak aj neprestanem, asi si dám pauzu...neviem ako dlho
ale nebaví ma hovoriť do steny

Max I. - Stretnutie

Max sa prebudil skoro ráno, okolo pol šiestej. Teda...skoro zobudil...hoci, pre neho to bol obvyklý čas na vstávanie, i keď väčšina jeho rovesníkov vtedy ešte hlboko spala...

Nikdy nedokázal dlho spať...faktom bolo, že sa budieval často aj skôr, ale väčšinou nevstal z postele skôr ako o 6. Nevidel v tom zmysel.. nikam sa neponáhľal.

Málokedy spal viac ako 5 hodín, aj keď si stokrát zaumienil, že pôjde spať skôr, vždy nakoniec zapadol do postele najskôr o 1, pol 2 nadránom. Jednoducho nemohol spať.

A ešte zriedkavejšie ako noci dlhé spánku boli u neho sny. Už pár rokov mal spánok zbavený toho, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmosť, niektorí dokonca za zbytočnosť. Max ich za zbytočné nepovažoval. Vlastne, celkom by privítal, keby sa mu konečne po dlhej dobe niečo snívalo. Ale na splnenie tohto priania čakal márne. Ako na splnenie väčšiny svojich prianí.

Takže si už nerobil veľké nádeje na veci čo si prial...

Riadil sa podľa princípu, ktorý hovoril, že veľké očakávania prinášajú so sebou veľké sklamania.

Niekto by ho nazval pesimistom, niekto realistom...Max bol...ťažko povedať, aká bola vlastne jeho filozofia...ale najskôr by sa asi dal zaradiť k nihilistom, hoci neznášal škatuľkovanie a predsudky. Nehlásil sa k žiadnemu známemu svetonázoru otvorene, lebo nechcel, aby ho ktokoľvek súdil alebo za niečo vyhlasoval... bol posadnutý slobodou voľby napriek tomu že mal často pocit, že si vlastne vybrať nemôže...

to ráno bolo dokonale obyčajné (Max by ho možno nazval stereotypné, no rozhodne nie „normálne“ – neznášal totiž toto slovo použité v podobnej súvislosti) :

ráno sa prebral, zapol počítač a čakal než sa načíta mailbox...robil to tak skoro každé ráno, aj keď vedel, že keďže poštu kontroloval večer, asi ťažko tam niečo bude. Ale trochu ho to ukľudňovalo, mať hneď od rána kontrolu nad svojím životom.

Nebol vždy tak posadnutý kontrolovaním svojich činov a vecí okolo neho...voľakedy...

kedysi bral veci tak ako prišli, nepremýšľal dlho o tom ako ho ovplyvňujú, kým do jeho života nejak nezasiahli. No od istej doby si dával pozor, kam smeruje a aj najmenšie vychýlenia od toho čo považoval za dobré pre jeho ďalší osud tvrdo korigoval na „správnu cestu“ (ako to on sám nazýval).

Nič nové...ešte stále neprišla odpoveď z jednej firmy, kde pôsobil ako konzultant a prednedávnom pre nich pracoval na jednej zákazke, ktorá, pravdupovediac bola trochu sporná. Vraj išlo o záležitosť súvisiacu s armádou a podľa niektorých to poriadne smrdelo.

Maxovi to bolo jedno...voľakedy býval pacifista, ale čas obrúsil ostré hrany.

Ešte pred pár rokmi mal v sebe ešte isté morálne zábrany – nebral kšefty priamo súvisiace so zbraňami, teraz mu to bolo úprimne jedno. Nikto sa úprimne nezaujímal o neho, prečo by sa mal on starať o niekoho blaho? A výčitky svedomia ho netrápili. Bolo jasné, že ak danú vec neurobí on, niekto iný to urobí. A zo zásad nevyžiješ, a ak sa potrebuješ najesť, je ti vcelku jedno kto to platí.

Teraz naposledy šlo o pár liečiv, čo zefektívňovali ľudské zmysly...celá záležitosť bola vlastne ešte len v štádiu výskumu, testovali kombinácie istých látok s kofeínom a podobne...

Celý výskum v podstate začal ešte na vysokej škole, mal si nájsť tému na odbornú prácu ktorou sa bude zaoberať. A keďže nemal rád dlhé večery presedené nad knihami, povedal si že to urobí o niečo ľahšie...a tak začal skúmať energetické nápoje, kávy, čaje a podobné životabudiče aby našiel jeden, ešte účinnejší...

Vtedy to bol iný Max...mal okolo 20, veľa snov, pár ideálov a izbu na internáte...

Striedavo sa flákal po vonku s kamarátmi, behal za dievčatami alebo sa venoval škole, ktorá ho ani veľmi nebavila, ale niekedy sa tak nudil, že sa aj učebnice stávali vítanou zmenou.

Nemožno povedať, že by nemal školu vôbec rád. Len sa mu väčšina vecí zdala nepotrebná a zbytočná. Mal rád veľké výzvy. A memorovanie poznámok z prednášok za výzvu práve nepovažoval. Preto venoval svoj čas iným, podľa neho zaujímavejším veciam.

až dovtedy....

Piatkový večer, obvyklé flámovanie na obzore.

Sedeli ako obvykle v obľúbenom podniku a popíjali. zatiaľ len pivo, noc bola ešte mladá

vtom ju uvidel. Ju.

Predstavte si čiernobielu fotku a na nej jednu postavu, ktorá je farebná.

Tak nejak ju vtedy videl, naľavo, napravo videl nejaké nejasné obrysy baru okolo, ale v strede... v strede bola Ona.

Nikdy predtým ho nik tak nezaujal, nikdy sa mu nestalo aby ho niekto takto fascinoval

pritom, čo sa vzhľadu týka, mohla sa niekomu nezaujatému zdať nezaujímavá – modré oči, pár rôznofarebných prameňov v čiernych vlasoch, modročierne šaty.

Ale tie oči...mali v sebe niečo zvláštne...uvedomil si, že práve tie oči ho tak veľmi na nej priťahujú, ony spôsobili že si nevšíma nikoho iného

a tieto oči sa dívali naňho...kľudne, takmer nevšímavo. avšak...

avšak nie úplne nezaujato, cítil že ho volajú, že ten prvotný dojem je len klam, tie oči k nemu hovorili: poď bližšie, poď sem, príď k nám a zadívaj sa do nás zblízka.

Poslúchol tie oči, oči čo ho volali a prišiel k Nej bližšie.

„ahoj“ pozdravil sa jej (v tej chvíli ho žiaľ, ako naschvál, nič vtipné a nápadité nenapadalo)

neodpovedala, len sa na neho ešte raz zadívala, potom odvrátila zrak.

hm, to nebol práve najšťastnejší úvod, pomyslel si Max.

ale v tých očiach predtým uvidel niečo, čo ho nútilo pokračovať v rozhovore.

ako keby tam zrazu preblysol celý svet, všetky krásy čo len na svete existujú, všetky farby, ďiaľky, i kraje blízke, akoby nazrel do odrazu krás sveta na obrovskom jazere.

po chvíľke sa mu podarilo nabrať odvahu a opýtal sa:

„nepôjdeme sa niekam prejsť?“ - ani nečakal že odpovie áno, okrem toho „ahoj“ zatiaľ nič svetoborné nepovedal, ale na jeho počudovanie.. -

„prečo nie, možno tam bude trochu lepšia atmosféra ako tu, nemám rada davy“

Vyšli do letnej noci, smerujúc k parku blízko miesta kde sa stretli.

Maxovi sa nejak nakoniec podarilo zlomiť kliatbu mlčania a po chvílke už rozprával ako pred ktorýmkoľvek iným dievčaťom ktoré takto spoznal.

Ona sa zdala byť stále rovnako záhadná ako na začiatku, na jeho otázky odkiaľ je a kto je odpovedala vyhýbavo:

„je pre teba moje meno a miesto odkiaľ pochádzam naozaj tak dôležité?“

chvíľu ešte premýšľala a potom mu odvetila: „tam odkiaľ som ma volajú Eli-sen-ga-teo, v tunajšej reči to znamená „Tá-čo-kráča-nocou“ , ale ty ma kľudne volaj ako ostatní tu, Elizabeth, prípadne Eli.“

„to si nejaká indiánka alebo čo?“ zasmial sa Max.

Také meno v živote nepočul, ani netušil aká to je reč.

„možno áno, možno nie“ usmiala sa Eli a ani sa nepozrúc na Maxa kráčala ďalej.

„nesadneme si?“ Maxa už boleli nohy, preto, pozerajúc sa na hladinu blízkej rieky navrhol niečo pohodlnejšie Predsa len, na dlhé prechádzky nikdy veľmi nebol.

„nie, vlastne, ja už pomaly musím ísť, zbohom“ odvetila Eli.

„Teraz? to hádam nie, ešte len bude polnoc, ozajstná zábava začne až po polnoci“

„ostaň“ povedal a otočil sa k Eli...

Ale Eli tam už nestála.

nas**ný post

som nervózny
strašne nervózny
zo všetkého okolo
zo všetkých okolo


z toho, že Hľadajúca asi nedala skúšku na školu
z toho že segra má tiež nejaké divné počty
že doma mám robiť miesto učenia
že sa mám učiť miesto toho aby som si užíval leto
že ma nikto nechce
že možno vlastne ani ja tak velmi nikoho nechcem
že ak niekoho raz aj chcem, tak neviem ako na to
že sa odo mňa stále niečo očakáva
že tie očakávania často neplním
že sa tvárim aký som v pohode a niesom
že mi občas tak velmi chýba niekto komu môžem povedať všetko
že ani tá sprostá robota mi asi nevyjde
že nakoniec celé leto bude možno stáť za ho***
že mám chuť kopať a niet do čoho

že som tu štýlom akým tu som, chovám sa ako sa chovám, a som sám spôsobom akým som sám

a vlastne viete čo?

forget it...

never mind...

Die another day

ďaľší deň preč
ráno budík, kruhy pod očami, cesta električkou, posledné pohľady do otázok, dve hodiny písanie vzorcov, rovníc, reakcií
čakanie, dlhé, únavné, s efektom de-javu
iný výsledok, dobrý výsledok
relatívne
poobedňajší littlie chat icq
spanie, ležanie, mŕtvosť ducha i tela
sťahovanie hudby, zase nová vec pre mňa
počúvam dokola takisto, ako vždy, len piesne sa menia
a opäť little chat, čítanie hovadín, pozeranie seriálov, filmov, whatever
zmeškaný basket, nikto nezavolal
nedotklivosť, len bez urážania sa
veď MfP
všetko, všetkých...
až na...no, ale to doesn´t matter
a isto nepatrí sem
a naviac to je silne nepravdepodobné
a okrem toho nepraktické
a asi naviac aj nereálne

prechádzka, premýšľanie o ničom a o všetkom

hudba, little chat
koniec dňa

maťo: asi by som sa mal začať učiť
hej, 10h pred skúškou sa to silne odporúča...pokiaľ si to nerobil predtým

Somebody's soaked,
somebody's cliché.
Am I caught in the storm.
The sleeping creature.
For I beg high and hope,
For I beg high and hold.
Till I fall in the storm.
The storm of cliché.


a support lesbians robí celý deň support



ako sa prejavuje schiza?

hm, čo ak niekto niečo tak dlho tvrdí že je, až sa tým stane?

divné, divné to je

divný som

nepoznáš ma? nepoznám sa...ako môžeš ty

offtopic
mám chuť na melón..ale nie sám

kto chce, nech sa hlási...
ak niekoho vyberiem, ozvem sa
alebo neozvem, mám strach
ozvi sa
a vlastne..aj tak sa nepoznám

len viem, že som..disabled...či momentálne, mentálne alebo trvalo, to sa ešte uvidí