komfortná zóna
vždy po nejakej dobe skĺznem do komfortnej zóny.
prakticky to znamená nejaký prijateľný stereotyp, v medziach ktorého si človek občas dopraje úchylky.
ako cesta autom 200km len kvôli pár dňom na festivale.
ako výlet do Viedne na oslavu narodenín.
ako trojmesačná stáž na druhom konci sveta.
a každý úlet ma trochu obohatí.
z každého získam kúsok svojho nového ja.
možno preto ich podnikám tak zriedka - pretože nechcem nahradiť priveľa kúskov novými
puzzle mi vyhovuje v polohe v ktorej je momentálne.
will he bring balance to the Force?
rovnováha nepustí. a to v literatúre, v živote.
za všetko zlé sa platí.
aspoň dúfam.
keď už viery niet, aspoň dúfať treba
ono je to zrejme to isté. ale niekedy to nieje to isté.
niekedy sa dá dúfať ale v skutočnosti neveriť
zbožné prianie sa tomu vraví.
a zároveň sa snaží zostať vychýlený na kladnej strane rovnice, za každú cenu.
alebo sa aspoň zavesiť na znamienko rovnosti a prichytiť sa naň ako kliešť.
nemusí byť dobre, len aby nebolo horšie ako je.
a teraz je fajn.
v čase vrcholnej rebélie (oneskorenej voči puberte vzhľadom na výchovu) bol najlepšou hudbou metal a rock.
je asi príznačné, že momentálne je to klasická hudba a klavírne inštrumentácie.
jasné že nejde preskočiť päť dní, aby potom tie dva trvali večne.
ale stále sa dá o to pokúsiť.
a vôbec, nepíš v trpnom rode, v slovenčine sa to nehodí.
vraj.
povedal mi šéf.
vlastne už nie šéf. už len školiteľ.
časy sa menia, idoly odchádzajú.
kedysi z rodiny, potom z okolia v škole.
nieje dospelosť práve to, že prestaneme hľadať nové idoly?
že zistíme že každý má chyby, a jediné čo môžeme mať je človek ktorý tých chýb má relatívne menej a tomu sa snažíme priblížiť ako to ide?
samozrejme že to nikdy nebude fungovať.
to čomu sa blížim, som ja sám.
za pár rokov.
mal som plán. že si vyviniem citlivo vybrané negatívne vlastnosti, aby som tým vyčerpal budúce zlozvyky a zvolil si tie, ktoré ma nebudú toľko obťažovať.
jasné že to nejde.
k vybraným zlozvykom sa pridružujú nevybrané.
nieje to ako min-max vytváranie postavu v RPG hrách, kde si vyberiem silu na úkor charizmy, lebo to je dôležitejšie z hľadiska boja.
posledných pár rokov bolo plných zmien. a nakoniec sa dostavila Rovnováha.
He might bring balance.
or not.
Uncertain, the future is.
but I sense no fear in myself.
prakticky to znamená nejaký prijateľný stereotyp, v medziach ktorého si človek občas dopraje úchylky.
ako cesta autom 200km len kvôli pár dňom na festivale.
ako výlet do Viedne na oslavu narodenín.
ako trojmesačná stáž na druhom konci sveta.
a každý úlet ma trochu obohatí.
z každého získam kúsok svojho nového ja.
možno preto ich podnikám tak zriedka - pretože nechcem nahradiť priveľa kúskov novými
puzzle mi vyhovuje v polohe v ktorej je momentálne.
will he bring balance to the Force?
rovnováha nepustí. a to v literatúre, v živote.
za všetko zlé sa platí.
aspoň dúfam.
keď už viery niet, aspoň dúfať treba
ono je to zrejme to isté. ale niekedy to nieje to isté.
niekedy sa dá dúfať ale v skutočnosti neveriť
zbožné prianie sa tomu vraví.
a zároveň sa snaží zostať vychýlený na kladnej strane rovnice, za každú cenu.
alebo sa aspoň zavesiť na znamienko rovnosti a prichytiť sa naň ako kliešť.
nemusí byť dobre, len aby nebolo horšie ako je.
a teraz je fajn.
v čase vrcholnej rebélie (oneskorenej voči puberte vzhľadom na výchovu) bol najlepšou hudbou metal a rock.
je asi príznačné, že momentálne je to klasická hudba a klavírne inštrumentácie.
jasné že nejde preskočiť päť dní, aby potom tie dva trvali večne.
ale stále sa dá o to pokúsiť.
a vôbec, nepíš v trpnom rode, v slovenčine sa to nehodí.
vraj.
povedal mi šéf.
vlastne už nie šéf. už len školiteľ.
časy sa menia, idoly odchádzajú.
kedysi z rodiny, potom z okolia v škole.
nieje dospelosť práve to, že prestaneme hľadať nové idoly?
že zistíme že každý má chyby, a jediné čo môžeme mať je človek ktorý tých chýb má relatívne menej a tomu sa snažíme priblížiť ako to ide?
samozrejme že to nikdy nebude fungovať.
to čomu sa blížim, som ja sám.
za pár rokov.
mal som plán. že si vyviniem citlivo vybrané negatívne vlastnosti, aby som tým vyčerpal budúce zlozvyky a zvolil si tie, ktoré ma nebudú toľko obťažovať.
jasné že to nejde.
k vybraným zlozvykom sa pridružujú nevybrané.
nieje to ako min-max vytváranie postavu v RPG hrách, kde si vyberiem silu na úkor charizmy, lebo to je dôležitejšie z hľadiska boja.
posledných pár rokov bolo plných zmien. a nakoniec sa dostavila Rovnováha.
He might bring balance.
or not.
Uncertain, the future is.
but I sense no fear in myself.
všetko
everything
looks
and sounds
better
in my head
na pamiatku všetkých fotiek ktoré som chcel urobiť a ktoré som pokazil.
(dočasná?) spokojnosť
niekto sedí na konári a je mu dobre.
ja sa tento týždeň cítim ešte tak nerozhodne,
veľké zmeny zvyknú prinášať nervozitu, ale tieto nejak nie.
je to zvláštne, sedieť v byte pri otvorenom okne
po tých šiestich rokoch. a nepočuť...skoro nič.
je zvláštne bývať v byte, o ktorom som ešte pred mesiacom ani nevedel kde presne je
ale tak nejak cítim že teraz je (skoro) všetko ako má byť
a podvedomie má, ako obyčajne, nejaké námietky, ale tentokrát...
tentokrát sa ho vedomi darí držať na uzde.
skúsenosť je taká, že časom sa niečo pokašle.
ale možno nie. možno si naozaj zlé veci privolávame tým, že si myslíme že nejaké musia prísť.
je to u mňa také zvláštne, ja, čo som bol odjakživa taký nejaký znechutený zo všetkého a vždy rátal s najhorším...
zrazu niesom znechutený. s najhorším stále rátam, ale to skôr preto, aby som sa naň pripravil, nie aby som sa kvôli tomu zožieral.
ono sa ani nezdá, kam sa človek za tých pár rokov dokáže posunúť, ak má nato vôľu.
dúfam len, že keď sa budem opäť za 5-6 rokov pozerať späť, budem na tom o maličký kúsok lepšie ako teraz.
a to je asi tá zmena.
lebo napriek tomu, že politika je na****, že na škole, kde chcem ostať je to na *****,
stále verím, že mi to vyjde.
tak mi držte palce.
O jabloniach
,,Radka, ženy sú ako jablká na stromoch. Tie najlepšie trónia na vrcholkoch. Muži sa však nechcú za nimi štverať, lebo sa boja, že spadnú a zrania sa. Radšej zbierajú tie popadané na zemi. Niesú až také dobré, ale sú ľahko dostupné. A najvyššie jablká sa začínajú strachovať, že majú nejaké chyby. No v skutočnosti sú úžasné. Len musia byť trpezlivé a vytrvať, kým si po ne príde ten správny muž ... "
[Príbeh muža, Pavel Hirax Baričák]
[Príbeh muža, Pavel Hirax Baričák]
clockwork world
and yet we try
look up to the sky
begging for a miracle
invoking the god
and praying to the devil
for just (brief) moment of elusive happiness
willing to loose everything
giving up ourselves
and then we find out
what was precious has no more meaning
and everything we wished for
became real.
at cost of loosing
the ability to dream.
look up to the sky
begging for a miracle
invoking the god
and praying to the devil
for just (brief) moment of elusive happiness
willing to loose everything
giving up ourselves
and then we find out
what was precious has no more meaning
and everything we wished for
became real.
at cost of loosing
the ability to dream.
možno
a možno preto
chcem zachytiť tú živosť
ten duch
osloviť niekoho,
darovať pocit, sen, spomienku
keď sám cítim
že vnútri doháram
pomaly no neodvratne
entropia nepustí,
každý je prach a na prach sa obráti.
len niekedy ešte skôr, než sa tým prachom stane.
vnútri.
chcem zachytiť tú živosť
ten duch
osloviť niekoho,
darovať pocit, sen, spomienku
keď sám cítim
že vnútri doháram
pomaly no neodvratne
entropia nepustí,
každý je prach a na prach sa obráti.
len niekedy ešte skôr, než sa tým prachom stane.
vnútri.
pár...riadkov
večerné raňajky(kuchynská dráma)
moja clivota(?)
ako zaschnuté vajíčko na skle pohára,
drží sa ma...
že ani saponát chladného rozumu
nezvláda
fľaky čo po nej ostávajú.
pomiešaný v omelete,
neviem už čo je bielko a čo žĺtok
a keď odídem, ostane tu po mne len
špinavý riad
nie každú cibuľu úvah
treba šúpať.
niekedy sú zhnilé zvnútra
a jediné kam sa hodia
je kôš.
Z námestia
a všetci volajú
preč s cisárom!
a za nimi v tieni stojí
nový nástupník
a mädlí si ruky
hodinárske haiku
tikám.
aby som stihol
čo najviac
než vybuchnem
Akcia!
v tescu práve majú
zľavu na zdravý rozum
moja clivota(?)
ako zaschnuté vajíčko na skle pohára,
drží sa ma...
že ani saponát chladného rozumu
nezvláda
fľaky čo po nej ostávajú.
pomiešaný v omelete,
neviem už čo je bielko a čo žĺtok
a keď odídem, ostane tu po mne len
špinavý riad
nie každú cibuľu úvah
treba šúpať.
niekedy sú zhnilé zvnútra
a jediné kam sa hodia
je kôš.
Z námestia
a všetci volajú
preč s cisárom!
a za nimi v tieni stojí
nový nástupník
a mädlí si ruky
hodinárske haiku
tikám.
aby som stihol
čo najviac
než vybuchnem
Akcia!
v tescu práve majú
zľavu na zdravý rozum
In the down town evening
The epileptic night seizes
city sounds strangle into silence
the sharp buzz snaps
lights on streaming advertisements
blink, not to be perceived
as gawkers and onlookers
planted in stone
cease mid-sentence
between the plastic realities
bubbling up only to burst
the touch screen implants
as sylvan transplants
lift their feet sidewalk weary feet
just above gravity and halt
The unctuous streets
slide away…
The wrought iron sky
ratchets down, click… click… click
The match head stars
flicker in an inchoate
fit*** * *** **
The epileptic night bites its tongue
flashes of furious motion, slash
the frozen hustle and bustle
that allows the city’s synapses
to stabilize. Balance is temporary.
The horns honk deadly dares
as heels clack on the cured cement
The pause is brief
The cityscape in repose
awakens in an instant
and just as one experiences apoplexy
it escapes, only to infiltrate
another. It never ends
There’s not enough Ativan
for everyone downtown.
[Joshua Jones, Whispers of Hypnos]
city sounds strangle into silence
the sharp buzz snaps
lights on streaming advertisements
blink, not to be perceived
as gawkers and onlookers
planted in stone
cease mid-sentence
between the plastic realities
bubbling up only to burst
the touch screen implants
as sylvan transplants
lift their feet sidewalk weary feet
just above gravity and halt
The unctuous streets
slide away…
The wrought iron sky
ratchets down, click… click… click
The match head stars
flicker in an inchoate
fit*** * *** **
The epileptic night bites its tongue
flashes of furious motion, slash
the frozen hustle and bustle
that allows the city’s synapses
to stabilize. Balance is temporary.
The horns honk deadly dares
as heels clack on the cured cement
The pause is brief
The cityscape in repose
awakens in an instant
and just as one experiences apoplexy
it escapes, only to infiltrate
another. It never ends
There’s not enough Ativan
for everyone downtown.
[Joshua Jones, Whispers of Hypnos]
Max, IV. časť - Ponožky
Prvá vec, ktorá mi napadla po tom, ako som otvoril oči, bolo že som večer zabudol zatiahnúť závesy. Už nasledujúca myšlienka však poslala všetky úvahy o bytových doplnkoch do hĺbok zabudnutia. „Čo to doriti bolo?“ vyslovil som sám pre seba polohlasom.
Posledná vec na ktorú som si spomínal bol rozhovor s Eli, ktorý sa mu už od tretej vety zdal tak nejak..neskutočný. Tak počkať...predtým než sme si spolu sadli na gauč, urobil som nám kávu. Kým som bol medzitým na wc, musela mi do šálky niečo nasypať.
Možno nejaký amfetamín? Alebo nejaký koktejl, v dnešnej dobe sa po diskotékach predáva všeličo.
Bolo to jediné rozumné vysvetlenie, pokiaľ som nechcel uveriť tomu že Eli sa dokáže pohybovať neuveriteľnou rýchlosťou a dokáže ovládať mágiu. Áno, určite to boli halucinácie. Ale ja jej ešte ukážem! Táto situácia sa nesmie opakovať – nabudúce ju nespustím z očí ani na chvíľu.
Pre istotu som si ohmatal krk. Nič. Okrem materského znamienka na ľavej strane tam nebolo nič cítiť. Žiadna rana, čerstvá alebo čiastočne zhojená. Takže predsa len halucinácie. "Aspoň že tak!"
Konečne som sa mohol venovať aj niečomu inému ako sebe.
Vcelku neprekvapivo bolo všetko v byte na svojom mieste. Medzi kde-tu sa povaľujúcimi papiermi s výsledkami prác ležali tri dni staré ponožky, prázdne obaly z ázijských reštaurácii a rôzne kúsky elektroniky. Rád som sa hrabal vo veciach a po rozobraní na súčiastky ich skladal do nových, vylepšených celkov. Vlastnil zariadenia, pri pohľade na ktoré by každý kto videl aspoň jeden film o Jamesovi Bondovi vrnel blahom. Na chvíľu mi napadlo, či ma nemohla nadrogovať práve kvôli nim..ale ak by to tak bolo, byt by bol vybielený.
Celá moja posadnutosť novými typmi energetických preparátov a elektroniky smerovala k tomu, čo ma lákalo odjakživa – vylepšiť sám seba. Nikdy som sa nezmieril s limitmi ľudského tela a energetické nápoje a elektroimplantáty boli relatívne jednoduchým spôsobom ako toto vylepšenie dosiahnuť.
Vo chvíli, keď mi konečne tep klesol pod 100, hodil som okom na mobil. Tento pohľad mi privodil ďalší neočakávaný šok. Nemal som žiadne neprijaté hovory alebo správy.
Ale zrejme mi musel včera počas tých halucinácii vypadnúť na zem a nejak sa zresetovať. Jasne si pamätám všetky tri dni tohto týždňa, dnes je teda štvrtok. Avšak kalendár v mobile tvrdí, že je sobota!
Aby toho nebolo málo, začali sa mi pred očami objavovať nejaké divné lesklé bodky. Behali sem a tam, ako svetlušky. "A kurva!"
Ako som sa sunul naspäť k zemi, z ktorej som len pred pár minútami pomerne pracne vstal, moja posledná myšlienka bola, že ak sa takéto niečo bude predsa len opakovať, mal by som upratať – tie ponožky už bolo trochu cítiť.
Posledná vec na ktorú som si spomínal bol rozhovor s Eli, ktorý sa mu už od tretej vety zdal tak nejak..neskutočný. Tak počkať...predtým než sme si spolu sadli na gauč, urobil som nám kávu. Kým som bol medzitým na wc, musela mi do šálky niečo nasypať.
Možno nejaký amfetamín? Alebo nejaký koktejl, v dnešnej dobe sa po diskotékach predáva všeličo.
Bolo to jediné rozumné vysvetlenie, pokiaľ som nechcel uveriť tomu že Eli sa dokáže pohybovať neuveriteľnou rýchlosťou a dokáže ovládať mágiu. Áno, určite to boli halucinácie. Ale ja jej ešte ukážem! Táto situácia sa nesmie opakovať – nabudúce ju nespustím z očí ani na chvíľu.
Pre istotu som si ohmatal krk. Nič. Okrem materského znamienka na ľavej strane tam nebolo nič cítiť. Žiadna rana, čerstvá alebo čiastočne zhojená. Takže predsa len halucinácie. "Aspoň že tak!"
Konečne som sa mohol venovať aj niečomu inému ako sebe.
Vcelku neprekvapivo bolo všetko v byte na svojom mieste. Medzi kde-tu sa povaľujúcimi papiermi s výsledkami prác ležali tri dni staré ponožky, prázdne obaly z ázijských reštaurácii a rôzne kúsky elektroniky. Rád som sa hrabal vo veciach a po rozobraní na súčiastky ich skladal do nových, vylepšených celkov. Vlastnil zariadenia, pri pohľade na ktoré by každý kto videl aspoň jeden film o Jamesovi Bondovi vrnel blahom. Na chvíľu mi napadlo, či ma nemohla nadrogovať práve kvôli nim..ale ak by to tak bolo, byt by bol vybielený.
Celá moja posadnutosť novými typmi energetických preparátov a elektroniky smerovala k tomu, čo ma lákalo odjakživa – vylepšiť sám seba. Nikdy som sa nezmieril s limitmi ľudského tela a energetické nápoje a elektroimplantáty boli relatívne jednoduchým spôsobom ako toto vylepšenie dosiahnuť.
Vo chvíli, keď mi konečne tep klesol pod 100, hodil som okom na mobil. Tento pohľad mi privodil ďalší neočakávaný šok. Nemal som žiadne neprijaté hovory alebo správy.
Ale zrejme mi musel včera počas tých halucinácii vypadnúť na zem a nejak sa zresetovať. Jasne si pamätám všetky tri dni tohto týždňa, dnes je teda štvrtok. Avšak kalendár v mobile tvrdí, že je sobota!
Aby toho nebolo málo, začali sa mi pred očami objavovať nejaké divné lesklé bodky. Behali sem a tam, ako svetlušky. "A kurva!"
Ako som sa sunul naspäť k zemi, z ktorej som len pred pár minútami pomerne pracne vstal, moja posledná myšlienka bola, že ak sa takéto niečo bude predsa len opakovať, mal by som upratať – tie ponožky už bolo trochu cítiť.
mám taký dojem že niektorí ľudia nedokážu akceptovať kritiku.
každý z nás tak nejak podvedome očakáva radšej pochvalu a uznanie ako vytknutie niečoho čo možno vidno, ale my si to naschvál nevšímame.
tak sa navzájom potľapkávame po chrbátoch a hovoríme si, akí sme machri.
niesme.
až keď si toto dokážeme priznať, budeme mať šancu trochu sa zlepšiť.
každý z nás tak nejak podvedome očakáva radšej pochvalu a uznanie ako vytknutie niečoho čo možno vidno, ale my si to naschvál nevšímame.
tak sa navzájom potľapkávame po chrbátoch a hovoríme si, akí sme machri.
niesme.
až keď si toto dokážeme priznať, budeme mať šancu trochu sa zlepšiť.
jeseň je tu
Zrazu som sa z relatívne bezproblémového študentského života presunul do pozície na druhej strane.
Za niekoľko dní budem učiť.
ja - ktorý si kedysi povedal (sám pre seba) že nikdy v živote.
ja - ten, čo má trému pred viac ako 5 ľuďmi.
ja - človek, ktorý jednoducho nevie vysvetliť, napriek tomu že väčšinou chápe.
Rozhodne to bude zaujímavá nová skúsenosť, a dosť pravdepodobne veľmi stresujúca skúsenosť.
K tomu patria tie drobné zmeny typu:
namiesto študentského xpriezvisko som dostal oficiálny mail - meno.priezvisko@univerzita.sk
vlastný pracovný stôl, vlastná kancelária, vlastná IP adresa
hromada vlastných starostí ako vyžiť z ničoho do prvej výplaty
pravidelné (takmer ne)alkoholické session s kolegami po práci
tiež sa k tomu viaže kopec iných, nie vždy pozitívnych zmien a faktov..ale človek vraj má byť optimistom, tak sa budem tváriť že to je gombička a jediné čo ma trápi je, či sú farby v dúhe dosť jasné.
PS: ukazuje sa, že vymyslieť niečo úžasné, jedinečné a prevratné (do dissertation thesis) nieje zas AŽ tak jednoduché. ide o precenenie vlastných síl, alebo podcenenie náročnosti problému? to sa uvidí :)
PPS: ani náhodou si tento príspevok netreba pliesť s návratom bloggera. Ide len o jednorazový výšplech, či budú nasledovať ďalšie je otázne.
PPPS: na blogu svojho alter ega som dosiahol prvé miesto vo vyhľadávaní Google. Ak hľadáte dotyčnú báseň od Bukowskeho, tak vás to zrejme nasmeruje ku mne. ako sa to stalo, na to som ešte neprišiel, ak ma osvieti, dám vedieť.
PPPPS: note to self: obmedziť množstvo post scriptum za článkami...
Za niekoľko dní budem učiť.
ja - ktorý si kedysi povedal (sám pre seba) že nikdy v živote.
ja - ten, čo má trému pred viac ako 5 ľuďmi.
ja - človek, ktorý jednoducho nevie vysvetliť, napriek tomu že väčšinou chápe.
Rozhodne to bude zaujímavá nová skúsenosť, a dosť pravdepodobne veľmi stresujúca skúsenosť.
K tomu patria tie drobné zmeny typu:
namiesto študentského xpriezvisko som dostal oficiálny mail - meno.priezvisko@univerzita.sk
vlastný pracovný stôl, vlastná kancelária, vlastná IP adresa
hromada vlastných starostí ako vyžiť z ničoho do prvej výplaty
pravidelné (takmer ne)alkoholické session s kolegami po práci
tiež sa k tomu viaže kopec iných, nie vždy pozitívnych zmien a faktov..ale človek vraj má byť optimistom, tak sa budem tváriť že to je gombička a jediné čo ma trápi je, či sú farby v dúhe dosť jasné.
PS: ukazuje sa, že vymyslieť niečo úžasné, jedinečné a prevratné (do dissertation thesis) nieje zas AŽ tak jednoduché. ide o precenenie vlastných síl, alebo podcenenie náročnosti problému? to sa uvidí :)
PPS: ani náhodou si tento príspevok netreba pliesť s návratom bloggera. Ide len o jednorazový výšplech, či budú nasledovať ďalšie je otázne.
PPPS: na blogu svojho alter ega som dosiahol prvé miesto vo vyhľadávaní Google. Ak hľadáte dotyčnú báseň od Bukowskeho, tak vás to zrejme nasmeruje ku mne. ako sa to stalo, na to som ešte neprišiel, ak ma osvieti, dám vedieť.
PPPPS: note to self: obmedziť množstvo post scriptum za článkami...
"Je zvláštní, že nejzavilejší zastánci duše jsou většinou lidé, kteří
očerňují materiální věci;
ale pak postaví svou vlastní filozofii na hlavu tím, že trvají na tom, že když evidentní proces – život – přijde ke konci, musí existovat věc, která bude pokračovat.
Ne.
Když se proces zastaví, už „tam“ dál není.
Když přestanete šlehat vejce, tak nezůstane žádná pseudošlehačová esence,
která by se dál změnila na něco jiného.
Jen už dál nehýbete pístem."
očerňují materiální věci;
ale pak postaví svou vlastní filozofii na hlavu tím, že trvají na tom, že když evidentní proces – život – přijde ke konci, musí existovat věc, která bude pokračovat.
Ne.
Když se proces zastaví, už „tam“ dál není.
Když přestanete šlehat vejce, tak nezůstane žádná pseudošlehačová esence,
která by se dál změnila na něco jiného.
Jen už dál nehýbete pístem."
nový rok je dávno preč
ale čo takto nejaké predsavzatie?
treba dúfať že ma všetko, pre čo som sa rozhodol neprejde príliš skoro
treba dúfať že ma všetko, pre čo som sa rozhodol neprejde príliš skoro
návrat
človek sa občas vracia do predchádzajúcich životných období.
príkladom môže byť návrat do ranej detskej fázy v staršom veku; znova si mýlime ľudí, nepoznáme cudzie jazyky, neurdržíme moč...
toto sa občas, i keď v neporovnateľne menšom rozsahu stáva i skôr.
niektoré naše (zlo)zvyky sa vracajú, ľudia ktorí sa nám na čas stratili z dohľadu zrazu znenazdania zaklopú aby nás prekvapili
tak aj ja sa vraciam k tomu, čo som svojho času vedel najlepšie a čo som aj často robil - premýšľaniu o živote, vesmíre a všetkom...a i keď tuším že odpoveď je 42, niesom si istý ako znie otázka
a keďže vraj je dôležitejšie sa vedieť správne pýtať ako poznať všetky odpovede, tak som opäť tu, aby som sa pýtal na veci (ne)zvyčajné, hĺbal o maličkostiach a občas praktikoval možno aj trochu toho duševného masochizmu :)
I'm back!
príkladom môže byť návrat do ranej detskej fázy v staršom veku; znova si mýlime ľudí, nepoznáme cudzie jazyky, neurdržíme moč...
toto sa občas, i keď v neporovnateľne menšom rozsahu stáva i skôr.
niektoré naše (zlo)zvyky sa vracajú, ľudia ktorí sa nám na čas stratili z dohľadu zrazu znenazdania zaklopú aby nás prekvapili
tak aj ja sa vraciam k tomu, čo som svojho času vedel najlepšie a čo som aj často robil - premýšľaniu o živote, vesmíre a všetkom...a i keď tuším že odpoveď je 42, niesom si istý ako znie otázka
a keďže vraj je dôležitejšie sa vedieť správne pýtať ako poznať všetky odpovede, tak som opäť tu, aby som sa pýtal na veci (ne)zvyčajné, hĺbal o maličkostiach a občas praktikoval možno aj trochu toho duševného masochizmu :)
I'm back!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)