o mne, o vás, o svete...pohľadom (nielen) v čiernych farbách

Max, IV. časť - Ponožky

2012-02-10T01:23:00.000-08:00

Prvá vec, ktorá mi napadla po tom, ako som otvoril oči, bolo že som večer zabudol zatiahnúť závesy. Už nasledujúca myšlienka však poslala všetky úvahy o bytových doplnkoch do hĺbok zabudnutia. „Čo to doriti bolo?“ vyslovil som sám pre seba polohlasom.

Posledná vec na ktorú som si spomínal bol rozhovor s Eli, ktorý sa mu už od tretej vety zdal tak nejak..neskutočný. Tak počkať...predtým než sme si spolu sadli na gauč, urobil som nám kávu. Kým som bol medzitým na wc, musela mi do šálky niečo nasypať.
Možno nejaký amfetamín? Alebo nejaký koktejl, v dnešnej dobe sa po diskotékach predáva všeličo.

Bolo to jediné rozumné vysvetlenie, pokiaľ som nechcel uveriť tomu že Eli sa dokáže pohybovať neuveriteľnou rýchlosťou a dokáže ovládať mágiu. Áno, určite to boli halucinácie. Ale ja jej ešte ukážem! Táto situácia sa nesmie opakovať – nabudúce ju nespustím z očí ani na chvíľu.
Pre istotu som si ohmatal krk. Nič. Okrem materského znamienka na ľavej strane tam nebolo nič cítiť. Žiadna rana, čerstvá alebo čiastočne zhojená. Takže predsa len halucinácie. "Aspoň že tak!"
Konečne som sa mohol venovať aj niečomu inému ako sebe.

Vcelku neprekvapivo bolo všetko v byte na svojom mieste. Medzi kde-tu sa povaľujúcimi papiermi s výsledkami prác ležali tri dni staré ponožky, prázdne obaly z ázijských reštaurácii a rôzne kúsky elektroniky. Rád som sa hrabal vo veciach a po rozobraní na súčiastky ich skladal do nových, vylepšených celkov. Vlastnil zariadenia, pri pohľade na ktoré by každý kto videl aspoň jeden film o Jamesovi Bondovi vrnel blahom. Na chvíľu mi napadlo, či ma nemohla nadrogovať práve kvôli nim..ale ak by to tak bolo, byt by bol vybielený.

Celá moja posadnutosť novými typmi energetických preparátov a elektroniky smerovala k tomu, čo ma lákalo odjakživa – vylepšiť sám seba. Nikdy som sa nezmieril s limitmi ľudského tela a energetické nápoje a elektroimplantáty boli relatívne jednoduchým spôsobom ako toto vylepšenie dosiahnuť.

Vo chvíli, keď mi konečne tep klesol pod 100, hodil som okom na mobil. Tento pohľad mi privodil ďalší neočakávaný šok. Nemal som žiadne neprijaté hovory alebo správy.
Ale zrejme mi musel včera počas tých halucinácii vypadnúť na zem a nejak sa zresetovať. Jasne si pamätám všetky tri dni tohto týždňa, dnes je teda štvrtok. Avšak kalendár v mobile tvrdí, že je sobota!

Aby toho nebolo málo, začali sa mi pred očami objavovať nejaké divné lesklé bodky. Behali sem a tam, ako svetlušky. "A kurva!"

Ako som sa sunul naspäť k zemi, z ktorej som len pred pár minútami pomerne pracne vstal, moja posledná myšlienka bola, že ak sa takéto niečo bude predsa len opakovať, mal by som upratať – tie ponožky už bolo trochu cítiť.

pre vás, pre všetky...

2011-11-28T13:13:00.000-08:00

2011-09-29T13:22:00.000-07:00

mám taký dojem že niektorí ľudia nedokážu akceptovať kritiku.
každý z nás tak nejak podvedome očakáva radšej pochvalu a uznanie ako vytknutie niečoho čo možno vidno, ale my si to naschvál nevšímame.
tak sa navzájom potľapkávame po chrbátoch a hovoríme si, akí sme machri.

niesme.

až keď si toto dokážeme priznať, budeme mať šancu trochu sa zlepšiť.

jeseň je tu

2011-09-14T04:39:00.000-07:00

Zrazu som sa z relatívne bezproblémového študentského života presunul do pozície na druhej strane.

Za niekoľko dní budem učiť.
ja - ktorý si kedysi povedal (sám pre seba) že nikdy v živote.
ja - ten, čo má trému pred viac ako 5 ľuďmi.
ja - človek, ktorý jednoducho nevie vysvetliť, napriek tomu že väčšinou chápe.

Rozhodne to bude zaujímavá nová skúsenosť, a dosť pravdepodobne veľmi stresujúca skúsenosť.

K tomu patria tie drobné zmeny typu:
namiesto študentského xpriezvisko som dostal oficiálny mail - meno.priezvisko@univerzita.sk
vlastný pracovný stôl, vlastná kancelária, vlastná IP adresa
hromada vlastných starostí ako vyžiť z ničoho do prvej výplaty
pravidelné (takmer ne)alkoholické session s kolegami po práci

tiež sa k tomu viaže kopec iných, nie vždy pozitívnych zmien a faktov..ale človek vraj má byť optimistom, tak sa budem tváriť že to je gombička a jediné čo ma trápi je, či sú farby v dúhe dosť jasné.

PS: ukazuje sa, že vymyslieť niečo úžasné, jedinečné a prevratné (do dissertation thesis) nieje zas AŽ tak jednoduché. ide o precenenie vlastných síl, alebo podcenenie náročnosti problému? to sa uvidí :)

PPS: ani náhodou si tento príspevok netreba pliesť s návratom bloggera. Ide len o jednorazový výšplech, či budú nasledovať ďalšie je otázne.

PPPS: na blogu svojho alter ega som dosiahol prvé miesto vo vyhľadávaní Google. Ak hľadáte dotyčnú báseň od Bukowskeho, tak vás to zrejme nasmeruje ku mne. ako sa to stalo, na to som ešte neprišiel, ak ma osvieti, dám vedieť.

PPPPS: note to self: obmedziť množstvo post scriptum za článkami...

2011-02-02T06:10:00.000-08:00

2010-12-25T13:51:00.001-08:00

"Je zvláštní, že nejzavilejší zastánci duše jsou většinou lidé, kteří
očerňují materiální věci;
ale pak postaví svou vlastní filozofii na hlavu tím, že trvají na tom, že když evidentní proces – život – přijde ke konci, musí existovat věc, která bude pokračovat.
Ne.
Když se proces zastaví, už „tam“ dál není.
Když přestanete šlehat vejce, tak nezůstane žádná pseudošlehačová esence,
která by se dál změnila na něco jiného.
Jen už dál nehýbete pístem."

nový rok je dávno preč

2010-03-24T02:22:00.000-07:00

ale čo takto nejaké predsavzatie?

treba dúfať že ma všetko, pre čo som sa rozhodol neprejde príliš skoro

2010-03-07T13:33:00.001-08:00

črepina

2010-02-07T04:26:00.000-08:00

hádžem Ti do okna duše kameň
a tíško stojím a čakám
či je niekto doma

návrat

2010-02-01T00:53:00.001-08:00

človek sa občas vracia do predchádzajúcich životných období.
príkladom môže byť návrat do ranej detskej fázy v staršom veku; znova si mýlime ľudí, nepoznáme cudzie jazyky, neurdržíme moč...
toto sa občas, i keď v neporovnateľne menšom rozsahu stáva i skôr.
niektoré naše (zlo)zvyky sa vracajú, ľudia ktorí sa nám na čas stratili z dohľadu zrazu znenazdania zaklopú aby nás prekvapili

tak aj ja sa vraciam k tomu, čo som svojho času vedel najlepšie a čo som aj často robil - premýšľaniu o živote, vesmíre a všetkom...a i keď tuším že odpoveď je 42, niesom si istý ako znie otázka

a keďže vraj je dôležitejšie sa vedieť správne pýtať ako poznať všetky odpovede, tak som opäť tu, aby som sa pýtal na veci (ne)zvyčajné, hĺbal o maličkostiach a občas praktikoval možno aj trochu toho duševného masochizmu :)

I'm back!

2009-09-28T13:26:00.000-07:00

Pre nedostatok inšpirácie a chuti písať (dočasne?) zatvorené.

2009-09-23T14:35:00.000-07:00

god is wearing black
I 'm wearing black
Am I god?
i don't think so

there's no one here but me
people all grow up to die

2009-08-05T13:48:00.001-07:00

o veľa vecí sa snažíme, vediac, že nikdy sa neuskutočnia...a nahovárame si že to cesta je dôležitá, nie cieľ...až potom raz, keď prídeme na koniec cesty zistíme že kvôli pohľadu dole na cestu sme nevideli že kráčame opačným smerom...

2009-08-05T13:45:00.000-07:00

snívam o svete ďalekom, no cestovať sa bojím
snívam o mori širokom, no plávať som sa nenaučil
snívam o v duši pokoji, no stále sa ešte bojím
snívam o ceste bez konca, no vždy unavené nohy mám
a po snoch príde návrat...a bez konca utekám zas znova do snov...

reakcionizmus

2009-07-21T04:09:00.001-07:00

sporadicky vykrikujúc do tmy
dúfame či nedúfame
že si niekto všimne popraskané šupinky
nášho ja

2009-07-13T02:02:00.000-07:00

tak... ais už je kompletný. už len podpis uja, čo má krásne írečité slovenské meno, odovzdať výtlačky bc práce(ešte nevytlačené - budú zajtra, dnes mali v knižnici pokazenú tlačiareň) aa môžem sa v kľude stresovať kvôli blížiacim sa štátniciam(25. august ale zas tak blízko nieje, čomu bude asi zodpovedať aj úroveň stresu).
a inak...teplo jaxviňa :)

2009-07-07T13:32:00.001-07:00

a ako sa tak pozeral na otca, otca
ktorý sa s ním v posledných rokoch málokedy milo rozprával,
vidiac ako načúva cudzej žene,
niečo vo vnútri ho pobádalo upozorniť na seba.
ale vedel že upozorňovať na seba je prvým krokom k sebaľútosti

tam i tu

2009-06-15T23:20:00.000-07:00

napoly áno, napoly nie
trochu príliš a príliš málo
tápem, šmátram, nikde nič
sám na seba si pletiem bič
nevhodnosť a nerozhodnosť
chvíľu viem, chvíľu neviem, chvíľu chcem a chvíľu...
unášajú ma fialové krídla
farba zvláštnych vecí a udalostí.

zvláštne veci sú vždy fialové...
a ja som vždy napoly...

2009-05-19T14:14:00.000-07:00

tma, noc, ticho
realita stíha sen
šumenie hviezd sa stráca
v slabom lesku mesiaca
a noc...ožíva

priatelia=€

2009-04-28T06:16:00.000-07:00

pred časom vzbudila pozornosť akcia siete reťazca Burger king
Delete 10 Facebook friends, get a free Whopper
pointa bola asi takáto: vymažte si 10 svojich priateľov na Fb a dostanete zato zadarmo hamburger.
malo to dva malé háčiky: jednak sa vašim "obetovaným" priateľom zaslalo upozornenie o ukončení priateľstva z dôvodu vymenenia za hamburger ("Caroline sacrificed Josh Mrkviczka for a free Whopper."),
jednak bola akcia obmedzená na jeden kupón na jeden fb účet...tzn nemohli ste jesť za vašich priateľov týždeň, dva zadarmo :)
nutno podotknúť že fb nakoniec aplikáciu Whopper zakázal...oficiálne zdôvodnenie je porušenie pravidiel narábania s osobnými údajmi užívateľov(vyradeným priateľom sa zobrazilo upozornenie prečo a kedy ste ich odstránili).
dnes som na nástenke na intráku kde bývajú všemožné inzeráty, od tých na večnú spásu až po použité chladničky a vysávače zbadal jeden tak trošku odlišný.
v skratke asi takto: poskytnite danej spoločnosti váš zoznam telefónnych kontaktov na ľudí v bratislave, a za každý kontakt dostanete 0,1€.
bola tam dokonca aj rovnička, 1000 kontaktov=100€
myslím si, že v tom tiež bude nejaký, aspoň malilinký háčik...napríklad že dostanete zaplatené len za kontakty ktoré uzavrú s tou spoločnosťou zmluvu, alebo podobne...
a aj keby tam tento háčik nebol, je tam jeden iný, podstatnejší:
máte právo zveriť kontakty ľudí ktorých poznáte nejakej spoločnosti o ktorej neviete čo s nimi bude robiť?
vyzerá to tak trochu ako "predanie" svojich priateľov a známich...

asi je to len dôsledok dlhodobého trendu, kedy zaujímavé niesú ani tak tovary...ale informácie...v tomto prípade či vám stojí váš adresár za 10-20€ a stratenú dôveru vašich priateľov...

2009-04-27T10:42:00.000-07:00

ničnerobenie naše, ktoré si nám nadovšetko drahé,
príď chvíľa tvoja, ako v škole, tak aj v práci a doma,
a lenivosť našu každodennú dopraj nám dnes,
ako i my odpúšťame si denne úlohy
a neuveď nás do pracovného zápalu
ale zbav nás povinností
amen

o domácich maznáčikoch

2009-04-22T13:49:00.000-07:00

tak som dnes pri sliedení po Sieti narazil na blog.sme.sk na blog jednej dievčiny, možno 15 mohla mať...a tam sa rozpisovala o tom čo všetko jej milovaný zajac vo svojom volnom(naozaj?) čase robí
a mne to príde nielen totálne infantilné, málo vtipné(mám na mysli komentáre typu:náš kami sa hrá na hviezdu...bla bla...) ale ako sa pozerám na tie fotky ktoré sú vlastne pointou článku, mám skôr dojem že ten zajac chudák sa snaží zdrhnúť kade ľahšie.
a naviac, aj tak nevyzerá ako zajac, skôr ako nepodarený buldog...po transplantácii zajačích uší :)

jarné slnko

2009-04-22T13:45:00.000-07:00

možno časom uvidíme čo sa skrýva
pod papierovým lampiónom
hviezd
žblnk, cvrnk
a zrazu
rastie, rastie, ani žiadne
tŕnie, chrastie,
netreba jej
(k životu)
klíči jar v nás

2009-04-02T11:37:00.001-07:00

clona jarného slnka
vytvára úsmev
mení nálady

jarné počasie

2009-04-02T02:29:00.000-07:00

vraj sú ľudia veľmi ovplyvniteľní počasím...
dnes sa to ukázalo, všetci žiaria ako to slnko na oblohe.

From haluzky :)

len by ma zaujímalo koľkým to aj vydrží dlhšie ako než sa zamračí...

ach jo

2009-04-01T14:09:00.000-07:00

to chcem tak veľa? raz za uhorský rok chcem posediť pri pivku alebo kofole s luďmi a všetci na mňa zvysoka toto...
ach jaj

taká malá hračička pre otestovanie rýchlosti vašich reakcií

2009-03-31T08:20:00.000-07:00

enjoy :)z

Max, III.časť – Prekvapenie na dobrú noc

2009-03-28T09:38:00.000-07:00

Usmiala sa a v očiach a na dlani jej poskakovali ohníčky. V prvom momente vedel že je na nej teraz niečo divné...ale musel popremýšľať aby prišiel na to, čo.

Oheň na dlani! to bolo to čo upútalo jeho podvedomie a čo sa mu nezdalo...ako jej môže na dlani horieť oheň? a naviac...toto nebol ledajaký oheň...
vyzeral tak trochu ako zohriaty vzduch čo stúpa v lete za horúcich dní z rozpáleného asfaltu...
Nikdy veľmi o ohni nepremýšľal, ale na tomto bolo niečo...niečo čo mu na ňom nesedelo. Farba – to je ono! nikdy nevidel oheň ktorý by bol – hocijako bláznivo to znie – čierny.
Preto ho v pološere miestnosti nebolo vidno...bol tmavý...každopádne, nevyzeral ako bežný plamienok zapaľovača alebo zápalky.
Pokúsil sa nad ním podržať ruku, ale veľmi rýchlo zistil, že hoci vyzerá úplne inak ako skutočný oheň, čo sa teploty týka, bola tu podobnosť s reálnym ohňom viac ako jasná.
„Určite si hovoríš že som ti prichystala pekné predstavenie, a že ti určite teraz prezradím ako som to urobila“ – prehovorila Eli keď plamienok náhle sám od seba zhasol.
„Nebol to trik, ten oheň bol skutočný...keby si ruku bol nad ním podržal dlhšie, teraz by som ti musela ošetrovať popáleniny.“
„Tak ako si to...čo to vlastne bolo?“ spýtal sa.
„Nazýva sa to Čierny plameň...z pochopiteľných dôvodov“– usmiala sa, a pokračovala: „ jeho vytvorenie je náplňou skúšky prvého Stupňa.“
„Stupňa...čoho?“
„Stupňa schopností.“
„ehm...akých schopností?“
„takých, čo sa v ľudskej reči označujú ako mágia. aj keď to samozrejme, žiadna mágia nieje“ urovnala si vlasy „a môžu ju používať len takí, ako ja...“
„Koluje o nás veľa chýrov..vraj sa živíme ľudskou krvou, bojíme sa kríža, zabíja nás striebro...lenže nič z toho nieje tak úplne pravda.“
„ty...si...up...upír?“ chvíľu mu trvalo než to vyslovil, pretože sa mu to zdalo tak absurdné, že to jeho mogoz ani nedokázal v prvej chvíli spracovať.
Namiesto odpovede sa len okolo mihol tieň, a náhle cítil ako sa mu niečo ostré zarezalo do krku a že mu za límec steká niečo lepkavé a teplé...

Pornoromantik

2009-03-24T02:34:00.000-07:00

narazil som na tento študenstský film už pred dlhším časom...a nedávno znova: pot'me'hut
osobité, možno trochu kontroverzné...ale rozhodne originálne
a tu len pre vás:

pornoromantik na stream.cz

poznámka: obsahuje scény nevhodné pre mladistvých

zbytočný (?) rozruch okolo Eurovízie

2009-02-27T12:10:00.000-08:00

v posledných dňoch hádam niet človeka ktorý by ju nesledoval.
Eurovízia
a vlastne...minimálne jeden taký je...nevidím absolútne žiaden význam v jej sledovaní...nemám v nej žiadneho známeho, rodinu...a pozerať niečo len preto lebo "volakedy to bol pojem, aj Abba ju vyhrala" (to nemám z mojej hlavy, bolo mi to povedané) pre mňa nieje dôvod..ja s čistým srdcom dám prednosť...viacmenej hocičomu...

možno by som o tom že EV budem sledovať uvažoval...ak by som nemal taký ten zvláštny pocit, že ono to až tak veľmi nieje o speve a o tom kto bude lepší...ale ako väčšina vecí v dnesnej dobe...o peniazoch
úchytkom som zaregistroval nejaký rozruch okolo Desmodu a ich vystúpenia na tejto akcii...a aby som bol úprimný, ani mi veľmi viac nebolo treba k tomu aby ma to odradilo od nápadu celú tú šaškarádu(šaškáreň+maškaráda=šaškaráda :)) sledovať.
nesledujem, a som na to hrdý
bodka.

tak a je to tu zas

2008-12-17T14:42:00.000-08:00

existenčná kríza...dlho som o nej nepočul, ale podľa všetkého sa už vrátila z dovolenky ktorú som jej proti jej vôli udelil asi pred pol rokom...

sprvoti som zamýšľal pokúsiť sa ju odstrániť alkoholom..čo som čiastočne realizoval v chabom pokuse o alkoholické opojenie pozostávajúcom z dvoch panákov domáceho kalvadosu a neskôr, vtedy neplánovane, sa k nim pridala jedna relatívne veľká porcia oblbováku s obchodným názvom nie nepodobným ovociu čo tak často vídať v nižších zemepisných polohách (čítaj: "Marhuľa")

pokračovanie v podobne hot-dogu a večernej prechádzky spojenej s požitím dvoch kusov našej druhej legálnej drogy (čítaj: "Petra") však nebolo tak úspešné ako sa pri jeho plánovaní (ktoré naozaj netrvalo dlhšie ako pár minút) predpokladalo.

počas týchto neúspešných pokusov som sa stretol s osobami ktorým šťastie viac prialo a zrealizovali moje nesplnené plány, najprv v podobe najprv relatívne striezveho, potom neskôr už viac bľabotajúceho kamaráta niektorého z mojich susedov na opačnej strane steny, na ktorého meno si žiaľ nespomeniem asi ani pod hrozbou násilnej kastrácie predmetom zohriatym na teplotu, ktorá by mojim orgánom rozhodne nebola príjemná...

druhým zástupcom čeľade bľabotajúcich bola slečna, ktorej kamarátka si odomňa vypýtala pri mojom návrate do ubytovacieho zariadenia, ktoré je prechodne mojím domovom...žuvačku...
popravde, očakával som že bude skôr prahnúť po nikotíne, alebo telesnom kontakte, ale na moje počudovanie jej potreby sa uberali iným smerom.
avšak jej kamarátka očividne bola v pokročilejšom štádiu (čítaj: "viac vypila"), čo viedlo k tomu že túžila práve po tom fyzickom kontakte, ktorý sa obmezdil na zobratie pod pazuchy a vovedenie do vestibulu, kde si zrejme vplyvom jasného svetla, ktorého sa vonku pod pouličnou lampou nedostávalo, prehodnotila svoje aktuálne priority a (na moje šťastie :)) sa rozhodla že ma predsa len nechá ísť na svoju izbu samého.

nakoniec sa ukázalo že asi najlepším liekom na existenčnú krízu je sledovanie Simpsonovcov, pojedanie čokoládovej nátierky (čítaj "Nutella" - i keď sa nejedná konkrétne o túto značku, ale niektorí to proste inak nevolajú :)) popíjanie polotučného (3.5%tuku) mlieka a počúvanie romantických piesní odvedľa (chalani sa vôbec na takých romantikov navonok nepodobajú)
existenčnú krízu sa síce nepodarilo úplne zažehnať, ale na druhej strane, tieto dve stretnutia ma utvrdili v tom že moje prvotné úvahy boli zamerané tak trochu zlým smerom...
nech žije čokoláda, naša jediná (takmer) neškodná droga!

(lásku nezmieňujem, pretože je z technický príčin pre mňa ešte približne dva týždne nedostupná; mechanizmus účinku je vraj ale veľmi podobný čokoláde :))

999 99 Ježiško

2008-12-05T07:24:00.000-08:00

Sedím tak s čokoládou (už druhou tento deň, treťou za posledných 12h) a počúvam reklamy čo hrajú v rádii v kaviarni. Počujem reklamu, zrejme na slovenskú poštu.
A bolo tam jedno celkom pekné a pre mňa tiež dôležité prianie: aby bolo vela snehu. A potom kopa iných ďalších, niekedy vtipných, niekedy menej vtipných reklám...a v polovičke nejak figuruje zima, sneh alebo niečo s tým súvisiace.

Áno, viem, v tomto čase sa vždy rozplývam nad snehom, to je tým že som tak nejak asi zimný typ. Aj preto že sa mi páči ako ročné obdobie, ale asi aj povahou, skôr taká tichá, zasnežená, niekedy aj chladná a nevypočítateľná duša.

Zvláštne...blížia sa (vraj) vianoce, stromček sa ešte neligoce, zas tu je každoročný problém čo komu z našich drahých kúpiť pod stromček (voliteľne prípadne palmu alebo niečo podobné) a ja...keby som sa nepozeral do kalendára, tak to ani neviem.
Tak nejak som vďaka tej škole, cestovaniu medzi domovom, druhým domovom a intrákom úplne mimo času a priestoru...teda, skôr len toho času. Ale istým spôsobom aj priestoru-som vždy niekde inde ako by som v tej chvíli mohol byť.

A celkom si neviem tak nejak nájsť to naozaj správne miesto...je pár ktoré by nimi byť mohli, ale ja si nikdy nie som stopercentne istý...

Tento post nekončí mravným poučením, prekvapujúcim zvratom ani ničím iným zaujímavým...je to len taký povzdych dva týždne pred vianocami ktoré vlastne už ani nemám veľmi chuť oslavovať...

PS: už som asi prišiel na pár darčekov...napr pre oca...síce blbosť, ale je tu istá šanca že ho využije. A o tom predsa vianočné darčeky väčšinou sú, nie? Použiteľnost je podstatná...

pozn. : písané dnes, 5.12.2008 o 10.30

Max, II. časť – Život ako instantná polievka

2008-11-27T14:38:00.000-08:00

Nešlo mu to do hlavy. Odvtedy si stokrát znova prehrával tú istú situáciu, a nemala kedy odísť, nebolo možné za taký krátky okamih odísť
vtedy ju skúšal volať, prešiel celý park cez ktorý prišli. nič, nikoho nenašiel...
zamyslený sa vrátil k ostatným priateľom, tí sa práve celkom dobre zabávali pri bare.
Nikto nevidel dievča v modročiernych šatách s čiernymi vlasmi a modrými očami.
Tú noc odišiel nezvykle skoro domov, vyhovoril sa na bolesť hlavy, ale aj tak sa na neho priatelia neveriacky dívali..no a čo. jeho trápila v tej chvíli len jedna otázka: kde opäť nájde to dievča, tú „Eli“

Prešiel týždeň, dva, mesiac, na Eli už takmer aj zabudol, hoci prvé noci sa mu o nej dokonca aj snívalo.
Potom ju raz znovu stretol.
Kráčal práve nočným mestom smerom k svojmu internátu, keď tu zrazu, akoby spod zeme, stála pred ním
„ahoj“ (opäť ten vtipný pozdrav) , pomyslel si, (asi by som s tým mal niečo urobiť, vyzerám ako nejaký ťuťko)
„ahoj“ odvetila Eli
„kam si vtedy zmizla?“
„hovorila som ti že musím ísť“
zasmial sa. „máš prísnych rodičov?“
„no, tak dajak“ odtušila Eli
„kam si sa vybrala?“
„len tak, prejsť sa...rada sa v noci prechádzam...je to také...upokojujúce“
„a sama? nebojíš sa? ulice bývajú nebezpečné“ spýtavo sa na ňu pozrel.
„neboj, dokážem sa sama ubrániť, povedala by som“

vtedy ani netušil, akú má pravdu...ale to sa malo začas ukázať.

na Maxove naliehanie mu dala svoju adresu, bývala v jednej štvrti o ktorej sa všeličo šepkalo, ale ničomu z toho Max neveril...vraj sa tam vyskytujú duchovia a podobne.
ale keď sa Eli na to opýtal, len sa smiala: „ja som tam zatiaľ nijakého bubáka nevidela, ale netvrdím že niektorým tá ulica môže pripadať nepríjemná, to asi preto že nie je taká slnečná ako tie okolo, tu rastú v radoch stromy, vďaka ktorým tam je skoro stále tma, aj cez deň..ale aspoň tam je príjemne chladno keď v lete pečie slnko. “

pomaly sa rozlúčili, dala mu jemný bozk na líce a odišli každý svojím smerom...chcel ju síce odprevadiť, ale trvala na tom, že pôjde sama, tak to po chvíli neúspešného presviedčania nechal.

O tri dni sa mu naskytla možnosť ísť Eli navštíviť, odpadol mu poobede nejaký program, tak mal celé nedeľné popoludnie voľné. (Prekvapím ju) pomyslel si keď stúpal hore tmavou alejou.
Eli mala pravdu, napriek tomu že bolo uprostred leta, v aleji a v domoch okolo nej bolo všade slabé prítmie, ale nesťažoval sa, pretože aj s tým slnkom mala pravdu, bolo príjemné sa prejsť bez toho aby sa na neho lepilo oblečenie.
Prišiel k starobytne vyzerajúcemu domu, ktorý vyzeral že má snáď sto, či dvesto rokov, ale napriek tomu bol veľmi zachovalý, dokonca sa mu aj celkom páčil. Mal štýl. Max mal rád veci čo mali štýl, a toto bol presný príklad domu, aký by si bol schopný aj kúpiť.
Keď sa vtedy v noci pýtal Eli s kým v dome býva, odpovedala mu že okrem nej tam nieje už nikto, len občas ju chodí navštíviť jeden príbuzný, vraj bratranec. Celkovo veľmi nehovorila o svojej rodine, vedel len to že okrem tohto jej bratranca tu už nikto jej blízky už nežije.

Na veľkých dverách sa vynímalo mosadzné klopadlo v podobne nejakej tváre. Len nevedel prísť na to, akej. Trochu sa podobala na vlčiu, ale vlk to nebol.
Schytil klopadlo a trikrát ním udrel na dvere.
Dvere sa nehlučne otvorili, vošiel dnu a hneď ako vošiel sa za ním rovnako nehlučne zavreli.
čakal že budú podľa toho ako vyzerajú aspoň pískať, ale boli úplne tiché.
Viac ako pískanie ho ale zaujalo to, ako sa dvere zavreli, evidentne bez cudzieho pričinenia.
-Buď je to prievan, alebo majú ten nový systém na automatické otváranie a zatváranie dverí- pomyslel si. Niečo o tom počul, vraj to mala byť novinka, všetko sa dalo ovládať diaľkovo...ako...no, povedzme ako diaľkové od auta.
Ako bežný chlap sa nezaprel - začal si prezerať pánty a okolie dverí aby prišiel na kĺb tej záhade. Nech hľadal ako hľadal, nemohol nikde nájsť mechanizmus ktorý bol za zatvorenie dverí zodpovedný.

„Zbytočne si ich prezeráš, to čo hľadáš nenájdeš“ ozvalo sa spoza neho.
„Pozerám, kde majú mechanizmus, ale nič nemôžem nájsť“
„Nehľadaj, to je tajomstvo, možno ti ho niekedy prezradím“ zasmiala sa na neho a naznačila aby ju nasledoval do obývacej izby.
Tá bola zariadená rovnako ako vonkajšok a zvyšok domu, v starodávnom štýle, ale napriek tomu v perfektnom stave.
Posadili sa do vyrezávaných kresiel s rovnakými hlavami na mieste operadiel pre ruky oproti sebe, na stole ležali šálky s čajom a nejaké sušienky.
„Ty si niekoho čakala?“ spýtal sa, „to asi radšej zas pôjdem, nechcem rušiť“
„nie, to je pre teba“
„Pre mňa? ale ako si...veď som ti nedal vedieť že prídem práve dnes...a...“ keď sa dotkol šálky s čajom a ucítil že je teplý, dodal: „a práve teraz“
„to je moje tajomstvo“ uškrnula sa na neho a tvárila sa pritom ako niekto, kto vás pekne nachytal a teraz si vychutnáva ako sa z toho snažíte vykorčuľovať.
„nieje tých tajomstiev trochu veľa? stretnem ťa, ty sa náhle stratíš, nič o tebe neviem. potom sa zrazu stretneme v noci v meste a ty mi dáš adresu. Ja sa rozhodnem že ťa prekvapím a navštívim a ty presne vieš kedy. Trochu zvláštne, nemyslíš?“
„možno áno. vadí to?“
„nie..len..vieš..nejde mi to do hlavy“
„tak sa nesnaž to pochopiť, a bude“
táto odpoveď ho veľmi neuspokojila, ale čo mal robiť, začal hovoriť o sebe, čo nové v práci a podobne.
napriek tomu že sa párkrát pokúsil ešte vyzvedať ako vedela kedy príde a ako to že sa vtedy stretli na ulici, vždy sa jej podarilo nejak to zahovoriť.
na konci ich rozhovoru mal pocit že o nej vie rovnako málo ako predtým, zatiaľ čo ona z neho vytiahla všetko čo len o sebe mohol povedať. rozhodne vedela presviedčať, a nielen slovami.
tie jej oči jej v tom zas výdatne pomáhali. žiarili ako dva kúsky drahého kameňa vsadené do zlata, a účinkovali tak, že jej nedokázal odoprieť nič.
napriek tomu že si prial aby ten večer nikdy neskončil, hodiny v kúte miestnosti začali zrazu odbíjať dvanásť.
„polnoc“ , povedal, „asi by som už naozaj mal ísť. uvidíme sa niekedy ešte?“ nedalo mu neopýtať sa.
„samozrejme...ale nechaj sa prekvapiť kedy...teraz ma asi nejakú dobu nestretneš, ale o dva týždne by si mohol prísť“
opäť bozk na líce a rozlúčka. rozhodol sa že domov nepôjde cez mesto, ale skratkou, konieckoncov štvrť kde bývala Eli nebola tak ďaleko a on mal celkom chuť sa prejsť. Potom to rozhodnutie skoro aj oľutoval. celú cestu domov sa nemohol zbaviť pocitu že ho niekto sleduje, ale keď sa občas obzrel, nebolo za ním ani živej duše. Mesto v diaľke svietilo a žilo ale tu bol kľud, len občas vybehla spoza plota či smetiaka nejaká mačka.

Čítal si odpoveď z firmy ktorej písal kvôli financovaniu svojho výskumu:

Vážený pán Maximilián G.
vaš výskum v oblasti liečiv a povzbudzujúcich látok evidujeme, avšak v súčasnosti nemáme žiadne voľné dostupné finančné prostriedky ktoré by sme mohli na váš výskum vydať ďaľšie prostriedky...bla bla bla...

Takže zas nič...no nič, skúsil to. Skúšal to tak už dlhšiu dobu, nikomu sa však do neho nechcelo investovať...Možno to bolo tým, že keď ho niekto z budúcich potencionálnych partnerov zbadal, nadobudol neomylný dojem, že Max asi žiadnu revolúciu v svojom odbore neurobí. Veď chodil oblečený nie ako seriózni vedeckí pracovníci, prípadne vrcholoví manažéri....chodil dokonca aj na rokovania síce v saku, zato bez viazanky a podobný spoločenských fines. Miesto košele len čierne tričko.
Nebola pravda, že by mu to nepristalo, to nie, vyzeral dobre v čomkoľvek a v tomto obzvlášť....len...pôsobil navonok dojmom, že mu tak veľmi ani na tom, aby financovali práve jeho, nezáleží. A hlavne sa im nepodliezal...čo síce z hľadiska osobnosti oceňovali, z hľadiska obchodu pre nich však boli výhodnejší iní, čo sa viac snažili – mali nad nimi väčšiu moc.
Max sa zdvihol od stola a išiel si spraviť do kuchyne trochu čaju. Čierneho, samozrejme. Niežeby chcel tak strašne ladiť...čierny čaj mu prosto chutil. Mal rád aj zelený, ale čierny bol jeho obľúbený už odmalička...
Pri čaji spomínal na svoje detstvo, ako chodievali s otcom na huby, a k starej mame, ako behal bosý po lúkach. Vtedy sa to ešte dalo...teraz by si netrúfol prejsť bosý ďalej ako do kúpeľne.

Včera, práve keď sa vracal domov, stretol na zastávke Ninu.
Nina bola jeho tajnou láskou zo strednej, ale jeho city vtedy ostali neopätované. Štvalo ho to približne pokým neukončil strednú školu a nestretol pár nových žien. Ale vždy keď sa niekedy stretli (čo nebývalo často, keďže oboch tiahlo presne na opačné strany) pocítil pri pohľade na ňu tú dávno zabudnutú iskru čo ho vždy privádzala do jej blízkosti keď boli obaja ešte (v podstate) bezstarostní puberťáci.
Iskra nebola to jediné, čo ho k nej ťahalo, dosť veľkú zásluhu mali na tom aj jej krásne dlhé plavé vlasy, a modré oči, do ktorých keď sa pozrel, mal čo robiť aby sa v nich neutopil.

Vždy sa svojim milým spôsobom doberali, takže sa nikdy v jej prítomnosti nenudil, čo časom, keď spoznal pár síce spoločenských, ale zato vcelku nudných ľudí oceňovzal čoraz viac.
Ako vždy keď sa náhodou stretli mal sto chutí ju pozvať niekam na kávu, a ako vždy keď sa náhodou stretli sa niekam ponáhľala, čo ho nakoniec viedlo k tomu, že pozvanie na kávu vlastne vyslovil asi len tri-štyri krát.

Na Nine bolo okrem iného milé aj to, že sa rokmi vôbec nemenila, stále ten istý úsmev, ten istý príjemný pohľad (nikdy si nebol istý či ten svoj pohľad niekedy potajme doma netrénoval, ale zdalo sa mu to nepravdepodobné, už len preto že nikdy nepočul o tom že by ním nejakého chlapa skúšala dostať – čo by v prípade tréningu tohto pohľadu bolo trestuhodné mrhanie možnosťami; i keď Nina to asi takto nevnímala).

Zo zamyslenia ho vytrhol zvuk pískajúceho čajníka. Tak nejak mal pre takéto tradičné predmety slabosť. A tiež si aspoň vďaka tomu pískaniu mohol byť istý že sa nemusí tomu čaju venovať viac ako je nevyhnutné, vždy len prišiel, zalial ho a bolo hotovo. Niekedy mal pocit že celý jeho život bol tak trochu ako čaj...alebo instantná polievka? Minimálne sa mu stále zdalo ako keby na neho niekto lial horúcu vodu...všetky tie neúspešné pokusy o nejakú väčšiu zmenu končili spravidla relatívne rýchlo. Bol jednoducho pohodlný niečo meniť...nebol spokojný s tým ako žije, ale okrem lenivosti mu v zmene bránila aj neistota či by tá prípadná zmena bola naozaj k lepšiemu...

o vlakoch, cestovaní a taak...

2008-11-09T10:29:00.000-08:00

Tak...opäť cesta vlakom, a dokonca, opäť sediac...
neveril som, ale podarilo sa mi prekonať zažitý reflex, po sadnuté si pustiť Lilith (no dobre, túto časť ešte treba trénovať) a pozerať celú cestu niečo, najlepšie na pokračovanie a dosť dlhé aby som nemusel byť sám so sebou a premýšľať.

Ale keďže nič použitelné Lilith dnes nejak neponúka(ak nepočítame Popey-a a nejaké filmy, vcelku o ničom, a tiež dve epizódy Frasier-a-ktoré som už videl) nič pri čom by som dokázal zabiť obvyklé 2 hodiny (viac nie lebo baterka to nejak nezvláda)
dnes sa nezopakoval scenár z minulej nedele, tzn meškanie viac ako 120 minút, spôsobené nevhodným načasovaním jedného auta na železničnom prejazde(načasovanie bolo doslova fatálne-nevidel som síce ani v správach ako to auto po tom ako sa súčasne pokúsil prejsť cez priecestie aj jeho vodič, aj vlakvedúci, ale určite z toho auta až tak veľa neostalo).

Ono to meškanie by bolo aj tak nepodstatné, lebo nakoniec, mám ešte v taške neprečítanú knihu od Huga, na ktorú sa chystám už dlho(tu by jedovatý jazyk podotkol-ako na všetko), takže z mojej strany by sa až tak o taký veľký problém nejednalo. Ale aj tak poteší ak viete, že aspoň niečo funguje (aspoň približne) tak ako má..

pozeral som minule reportáž o porovnaní slovenských a rakúskych železníc...
odznelo tam vraj budeme pri meškaní (myslím to bol IC?) vlaku dostávať občerstvenie zadarmo. No neviem ako vy, ale ja im na občerstvenie kašlem...skôr by som bol rád keby tie vlaky chodili na čas...aaa keby občas počítali s tým, že polovičku obyvatelov slovenského hlavného mesta (alias hlavnej dzedziny :) ) tvoria obyvatelia miest na strednom a východnom Slovensku).

A hádajte kedy chodia títo ľudia do svojich prechodných bydlísk v našom najhlavnejšom meste – v nedeľu poobede/večer...tak by to fakt už aspoň niekedy mohli zohľadniť, myslím že sprievodcovia vo vlaku by vedeli rozprávať o tom ako to je prebíjať sa plným vagónom...a oni ani nemajú žiadnu batožinu...akoo nebohý študent, s vakom na chrbáte v ktorom skrýva svoj milovaný book, a cestovkou v ruke, kde má zas pre zmenu jedlo na týždeň :)

apropo, skoro by som zabudol na tie rakúske železnice...no, neviem kto z vás nimi už cestoval..ja hej...bol to vlastne len obyčajný osobný vlak(no dobre, možno zrýchlený, to ale nehrá úlohu, u nás chodia tieto dve kategórie vlakov rovnako rozbité a s rovnakým meškaním :)) a vyzeral...no...popravde, IC-čkom som ešte nešiel...ale predstavujem si že nejak tak asi vyzerá...v každom vozni klíma, príjemné sedačky...ale o to nejde, to je otázka vybavenosti vozňov železničnej spoločnosti...ale hlavné bolo: nikto nestál...naozaj nikto, v celom vlaku...môžem to prehlásiť skoro určite, lebo som cez dvere videl viacmenej celé dva vagóny z každej strany...resp nevidel som ľudí v uličke...čo ma fascinovalo, keďže u nás sa aj v rýchliku(alebo práve v rýchliku?) stojí kde sa dá, a najmä pred sviatkami (sviečky, vianoce alebo veľká noc) ste vlastne radi ak sa do toho vlaku vôbec nejak natisnete...
možno by niekto argumentoval že u nás sa v osobáku tiež nestojí...nie...síce...v istom počte osobákov aj hej...napr také čo chodia v čase špičky...
ale to nič nemení na tom, že tie dva-tri vagóny naviac by nám dať mohli...až toľko by ich to nestálo :)

hmm, cítim sa zvláštne...vďaka tomu že mi Lilith žiari do tváre v podstate nevidím zvyšok mojich spolucestujúcich, takže som v podstate slepý :)
aa asi skúsim spraviť niečo do školy..ešte než mi zdochne baterka :)

zas a znova tu, tentokrát o...domove

2008-11-09T10:26:00.000-08:00

Zvláštne..čo to vlastne znamená byť doma? Keď si človek po čase povie že teraz má opäť domov tam kde strávil najdlhšie obdobie svojho života, tak sa znova ukáže že to nie je tak úplne pravda...stačí jeden deň a to čo sa týždne zdalo dobré, sa náhle znova rozpadá v pôvodný nefunkčný model, ktorý existuje len pro forma, len aby sa nepovedalo, a opäť pricházda fáza utekania...nie doslovného, ale obrazného...ale paradoxne, v tom utekaní sa človek nájde...ako keby naozaj platilo že všetko zlé čo sa stane má účel...prípravu na to čo bude potom...či horšie, či lepšie, ťažko povedať..je to otázka uhla pohľadu..

tak či onak, nachádza sa na svete kopec iných miest, ktoré ten stratený(možno však v skutočnosti nikdy neexistujúci) domov (alebo prinajmenšom jeho ilúziu) môžu nahradiť...možno nie úplne, ale trochu áno. Domov je teda naozaj tam, kde sa tak cítime...máme rodisko, bydlisko, miesta kde sa nám páči a potom domov...alebo niekoľko domovov...a každý bude asi niečím iný, každý však asi má význam...aby sme si raz ten domov ktorý budeme tvoriť my mohli predstaviť a ak sa podarí aj uskutočníť...

pamätáte si na túto pesničku? :)

2008-10-22T08:20:00.000-07:00

juj...na tomto som frčal už ako malý chalan...11 rokov som mohol mať?
a stále sa mi páči :)

things happen...what the hell...

2008-10-15T13:51:00.000-07:00

věci se dějí. čert je vem.

akože...dosť dlho som nebol v situácii like this
vlastne mi má byť dobre, mám viacmenej všetko čo človeku ku šťastiu treba...
a aj tak to tak trochu...hapruje...
neviem prečo, neviem...a tak veľmi by som to rád zistil
napravil to prípadne.
lenže to sa asi nedá
je možné že si každý nosí v sebe vlastný kus svrabu ktorý ho ťaží bez ohľadu na to, ako to vonku/zvonka vyzerá
že si robíme zle sami(nevedomky) keď sa nám náhodou zdá žeby nám bolo pridobre.
možno aby sme sa z toľkého šťastia nescvokli alebo tak...neviem
ja vlastne neviem skoro nič...
možno je to počasím...aj keď, úprimne povedané, nemal som nikdy dojem žeby na mňa tzv "zlé" počasie vplývalo negatívne...keď bolo škaredo mal som práve vždy(dobre, skoro vždy) celkom fajn náladu
možno je to skôr tým že cítim že mi život chce uštedriť riadny kopanec do môjho len nedávno zahojeného zadku. a ten kopanec bude o to viac bolieť, práve preto že je čerstvo zahojený.

ale nakoniec s tým asi aj tak veľa nemožno robiť...

ako hovorí Terry Prachett slovami jednej zo svojich postáv:

Things just happen..what the hell...

aaa...Oh, yes, and um...HO HO HO
(kto nevie o čo ide, má smolu :P)

2008-10-07T12:20:00.001-07:00

cítim sa unavený.
nie zo života (výnimočne) ale len tak...teda, asi nie len tak, ale zo školy, počasia (až na posledné dva dni) a z toho že som stále plne nenavykol na ten nový(starý) školský režim

naviac sa mi stále pripomínajú nesplnené sľuby (Max a iné), nestíham veľmi chodiť domov, sestra chytá blavácky prízvuk a zabúda telefóny čo samozrejme znova odnášam ja.

moja lenivosť prekonáva hranice o ktorých som ani netušil ako vysoko (ďaleko, hlboko? aký pojdem označuje rozsah lenivosti najlepšie?) sú, takže už aj jednoduché prepísanie textu z podoby ručne zaznamenanej do digitálnej formy čitateľnej verejne na internete mi robí neskutočné problémy(tiež ťažkosti, inak povedané: trhá mi to žily )

nesťažujem sa. síce sa tomu viacmenej sám čudujem ale mám viacmenej stále náladu aspoň na 10-15°, čo u mňa nie je (zvlášť v jesenných mesiacoch) najbežnejšie.

knihy nečítam, momentálne je jediná činnosť na ktorú sa zmôžem jeden a pol litra čierneho čaju. bez citrónu, lebo ten nemám a do obchodu sa mi nechce - načo aj, bol som doobeda (počas prednášky na ktorú naozaj, ale NAOZAJ nemá zmysel chodiť) a keďže som naň zabudol, moja hrdosť mi hneď pripomenula že ja som ho vlastne dnes ani kúpiť nechcel. moje ego vie byť veľmi kreatívne. niekedy.

btw...zistil som že pozrieť 130 dielov seriálu, každý trvajúci cca 20-25 min nie je vôbec taká rýchla záležitosť ako by sa mohlo zdať...najmä keď sa človek musí starať o také zbytočnosti ako je spánok, škola, komunikácia na icq, či nedajbože jedenie a pitie.

vôbec, pri počítači by sa teoreticky dalo aj chudnúť, takže nie je pravda čo tvrdia odporcovia technológii že zo sedenia za pc človek priberie.
to platí len ak pri ňom má niečo položené. a to má pravý maniak len vtedy ak ho niekto obslúži, pretože sám na to nemá čas. takže ak sedíte 8h pri počítači, síce spálite rádovo niekoľkokrát menej kalórii ako keby ste šli, povedzme na prechádzku, ale na druhej strane, bez cudzej asistencie neprímete viac energie v strave ako tomu zodpovedá.

nehľadiac na túto premyslenú teóriu musím povedať, že som pribral.
moja hmotnosť týmto tempom čoskoro presiahne 95kg, čo síce pri mojej výške nie je nijak veľa...problém je, že sa to neukladá práve vo forme svalov na bicepsoch či kociek na bruchu...keby áno, kľudne priberiem ďaľších 10kg.

ale tak čo už.bruško utešene rastie...vidím to tak na druhý mesiac..zatiaľ...uvidím ako pôjde ďaľší trimester...

o tom ako poteší pochvala...

2008-09-12T01:43:00.000-07:00

netreba hádam dlho hovoriť...
najviac nás teší pochvala od niekoho koho uznávame..alee...

včera som bol zas po čas v práci...celý deň sa neudialo nič zvláštne.
až potom tak okolo pol deviatej prišiel jeden manželský pár okolo päťdesiatky.
mali pár vecí na vozíku a ďalšie mali mať na talóne (to je taká objednávka, potom vám ten tovar čo zaplatíte pri pokladni vydajú na výdaji tovaru).
a stalo sa, že talón nechcela pokladňa vziať...tak som volal na oddelenie kde ho vystavili nech to pozrú
vyskytla sa chyba v systéme a talón nebol nahodený do systému.
bolo treba poslať zákazníka na CS (Služby zákazníkom) kde by mu vystavili druhý, taký istý len správny.
zákazník bol nervózny, hovoril niečo o tom aké to tu je, keď si musia to čo chcú naložiť sami a ešte potom riešiť nejaké papiere čo niekto tu zle vypíše.
skoro sa vzal a odišiel aj s vozíkom(ktorý mimochodom, nemal ešte zaplatený :))
tak som ho slušne poprosil nech to zaplatia a ospravedlnil sa mu(neviem či dvakrát či trikrát) za vzniknuté ťažkosti,
za nimi stála jedna mladá žena, možno okolo 28, ktorá mi povedala keď prišla a mala platiť, že sa jej páči ako som vybavil toho pána pred ňou, napriek tomu že bol dosť nepríjemný(medzi nami, to nič nebolo, boli tu aj horší ;)) a nenechal som sa uniesť a pekne slušne som mu všetko objasnil ako a prečo musia ešte ísť na to CS.
a keď odchádzala povedala pani ktorá bola s ňou(predpokladám že to bola jej mama) doslovne :
"vidno že tento pán je profesionál"

ja viem že celé to vlastne nestojí za reč..robil som svoju robotu tak ako som mal...ale ten pocit, že prišiel niekto úplne cudzí a pochválil ma ako som to urobil pre mňa v tej chvíli znamenalo viac ako keby mi za to čo som spravil dali možno 50-100 korún naviac na výplate(aj keď ani tento nápad nieje zlý ;))
proste..taký ten pocit hrdosti na seba...dlho som to nezažil takto od cudzieho človeka...u ktorého viete že nemá dôvod vám to hovoriť pokial to nemyslí vážne, pretože mu vlastne môžete byť ukradnutí....
kdežto pokial vás pochváli niekto z okolia..teší to tiež..a iným spôsobom..ale niekedy si poviete že keby mu na vás nezáležalo, tak vás tak veľmi nepochváli...

neviem, stalo sa vám niekomu niekedy to čo mne? pochvala (v akomkoľvek smere) od úplne cudzieho človeka ktorá vás tak povzbudila že aj keď ste dovtedy v danej veci nijaké nadšenie neprejavovali tak potom ste začali?

2008-08-30T13:40:00.000-07:00

občas sa ma pýtali niektorí ľudkovia v mojom okolí kedy a či bude pokračovanie Max-a
bude.
už som viacmenej rozhodnutý že pokračovanie napíšem.
nejaký čas som s tým váhal, čo bolo spôsobené aj istým útlmom v mojich nápadoch.
povedané po slovensky, nevedel som ako mám pokračovať...
našťastie, táto kríza sa ukázala dočasnou (:)) takže už o nejaký čas sa hádam podarí dopísať tretiu časť...a potom dúfam budú ďalšie časti prichádzať s trochu menším časovým oneskorením ako tomu bolo v tomto prípade :)
ono druhým, tiež nie nepodstatným dôvodom bolo že som na písanie tak trochu nemal čas...pendloval som medzi prácou domovom a internátom, takže na nejaké vymýšľanie príbehov naozaj už neostalo ani toho času, a ani síl
síl je stále neveľa, ale čas by mal byť už trochu lepšie organizovaný :)
takže..vydržať vydržať vydržať :)

zmena je smrť..smrť je život

2008-08-09T01:51:00.000-07:00

(rozlúštenie zmyslu nadpisu post-u nájdete nižšie)

trochu som sa včera zamyslel nad tým, ako to je, keď sa zrazu objaví niekto, koho ste nevideli roky, možno dokonca desaťročia.
priviedla ma k tomu návšteva jedného otcovho priateľa z detstva včera poobede.
zrazu sa objavil pred bránou a pýtal sa na toho človeka, s ktorým kedysi(minimálne toľko rokov pred mojím narodením, koľko uplynulo od neho) behával po vonku a trávil prázdniny.

ako to je s tými návratmi?
čakáme že všetko bude viacmenej rovnaké...a ak nebudú rovnaké veci, ľudia budú určite stále tí istí
a potom..prídeme na to, že oni sa zmenili, my sme sa zmenili a vlastne nič nie je také ako bývalo...
nezáleží na tom, či uplynul jeden rok, či dvadsať.
návrat do histórie je vždy tak trochu operáciou našich spomienok, ktorá je v skutočnosti už len pitvou našich nádejí že všetko ostalo ako bolo...

spomínam na tú včerajšiu návštevu preto, lebo pred časom som sám spomínal na pár ľudí čo pre mňa veľa znamenali...
a tiež už je to len pitva, vyberanie mŕtvych okamihov, ktoré sú miestami ešte teplé, ale tak beznádejne po smrti.

podľa mňa je jediný prípad, keď môžu byť spomienky živé...a to, ak človek na ktorého spomíname(prípadne vec) už nie je. zomrel.
trochu irónia, nemyslíte? jediný kto v našich spomienkach bude ozaj žiť, je ten kto zomrie...lebo sa nezmení, naše spomienky na neho budú stále rovnako aktuálne aj po mesiaci, roku, desiatich rokoch...

hovorí sa že zmena je život...ale len pre ľudí...
pre spomienky je zmena smrť..

naše spomienky stále umierajú, zakaždým keď sa ich pokúšame oživovať...
otázka znie: máme sa o to vôbec pokúšať?

pozn.
prípadné (aj nesúhlasné) reakcie sú vítané, rád by som vedel čo si myslíte vy...a ako vlastne riešiť nejaké tie návraty k spomienkam

ad uhorková sezóna (soriri) + úniky z reality

2008-07-23T13:31:00.000-07:00

hm, možno to je blbý príklad s tou marhuľovou...
ale také čučoriedky sa môžu zberať dlho tiež...

áno, viem prečo uhorková....
ale ja nechcem písať o uhorkách...aj keď...

teraz, práve pred chvíľkou som sa zamýšľal nad tým, že vlastne cez leto nemám veľmi kam ujsť...
mám na mysli takzvané úniky z reality...K. vie veľmi dobre o čom hovorím...z vás ostatných asi v obraze nie je nikto, ale zhruba je to takto:
keď sa mi už nič nechce, všetko ma štve, alebo mi je naopak všetko jedno, vtedy nastupuje fáza únik
volám núdzovú linku (nie 158, ani 112 či niečo podobné, ale K. :)) a zisťujem, že predsa sa dá len tak niekomu zavolať a zmiznúť
zo školy, z intráku, z mesta...aj keď nie fyzicky, duševne určite...
taký slavín rozhodne nepatrí medzi miesta kam chodím po škole...

ale nakoľko K. trávi leto v drahej Prahe - čo jej mimochodom prajem-aj ja by som tam asi šiel, keby boli veci trochu inak- tak teraz nikto takto na linke nieje...

a to som nespomenul, že s K. sme sa takto stretli aj prvý, úplne prvý raz...
chápete.."poznáte" niekoho pár týždňov z dopisovania z icq a potom mu zrazu zavoláte aby došiel na námestie a on dojde...a nebojí sa že ste nejaký úchyl, alebo niečo podobné

tieto úlety mi teraz ozaj trochu chýbajú...je kopa iných vecí čo môžem robiť(a vlastne aj robím) ale tieto úlety sú tak jedinečné, že sa im (skoro) nič nevyrovná. a horšie...uvedomujem si, že už tých úletov bude minimum, lebo K. sa hádam nejak podarí ostať v tej Ph aj cez rok...takže...
asi by som si mal nájsť niekoho iného na úlety...hlási sa niekto? :)

uhorková sezóna

2008-07-22T23:22:00.000-07:00

tak nejak sme sa ocitli v istom období, keď sa vlastne dokopy nič nedeje.
všeobecne sa to označuje termínom uhorková sezóna.
prečo však práve uhorková?
prečo nie marhuľová, broskyňová alebo trebárs čučoriedková?
:)

nakoniec som sa rozhodol vypočuť (relatívne početné) nabádania môjho okolia na tému blog, takže sa tu asi predsa občas ukážem...

momentálne sa vyhováram na uhorkovú sezónu.
hoci je pravda, že sa mi len strašne nič nechce :)
preto tu, na mojej stránke tá uhorková záležitosť vlastne existuje...
ale polepším sa.
snáď.
:)

2008-06-22T14:59:00.000-07:00

tak o tom uvažujem, že asi možno prestanem písať.
presnejšie, prestanem písať na blog
ono je to asi tak: každý človek má rád ak si ho kvôli niečomu cenia.
u mňa to je písané slovo.
ale dosť často mám stavy, keď potrebujem povzbudenie, aby som v tom pokračoval..
a ak neprichádza...potom odchádza chuť písať...
takže...ak aj neprestanem, asi si dám pauzu...neviem ako dlho
ale nebaví ma hovoriť do steny

Max I. - Stretnutie

2008-06-15T22:30:00.000-07:00

Max sa prebudil skoro ráno, okolo pol šiestej. Teda...skoro zobudil...hoci, pre neho to bol obvyklý čas na vstávanie, i keď väčšina jeho rovesníkov vtedy ešte hlboko spala...

Nikdy nedokázal dlho spať...faktom bolo, že sa budieval často aj skôr, ale väčšinou nevstal z postele skôr ako o 6. Nevidel v tom zmysel.. nikam sa neponáhľal.

Málokedy spal viac ako 5 hodín, aj keď si stokrát zaumienil, že pôjde spať skôr, vždy nakoniec zapadol do postele najskôr o 1, pol 2 nadránom. Jednoducho nemohol spať.

A ešte zriedkavejšie ako noci dlhé spánku boli u neho sny. Už pár rokov mal spánok zbavený toho, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmosť, niektorí dokonca za zbytočnosť. Max ich za zbytočné nepovažoval. Vlastne, celkom by privítal, keby sa mu konečne po dlhej dobe niečo snívalo. Ale na splnenie tohto priania čakal márne. Ako na splnenie väčšiny svojich prianí.

Takže si už nerobil veľké nádeje na veci čo si prial...

Riadil sa podľa princípu, ktorý hovoril, že veľké očakávania prinášajú so sebou veľké sklamania.

Niekto by ho nazval pesimistom, niekto realistom...Max bol...ťažko povedať, aká bola vlastne jeho filozofia...ale najskôr by sa asi dal zaradiť k nihilistom, hoci neznášal škatuľkovanie a predsudky. Nehlásil sa k žiadnemu známemu svetonázoru otvorene, lebo nechcel, aby ho ktokoľvek súdil alebo za niečo vyhlasoval... bol posadnutý slobodou voľby napriek tomu že mal často pocit, že si vlastne vybrať nemôže...

to ráno bolo dokonale obyčajné (Max by ho možno nazval stereotypné, no rozhodne nie „normálne“ – neznášal totiž toto slovo použité v podobnej súvislosti) :

ráno sa prebral, zapol počítač a čakal než sa načíta mailbox...robil to tak skoro každé ráno, aj keď vedel, že keďže poštu kontroloval večer, asi ťažko tam niečo bude. Ale trochu ho to ukľudňovalo, mať hneď od rána kontrolu nad svojím životom.

Nebol vždy tak posadnutý kontrolovaním svojich činov a vecí okolo neho...voľakedy...

kedysi bral veci tak ako prišli, nepremýšľal dlho o tom ako ho ovplyvňujú, kým do jeho života nejak nezasiahli. No od istej doby si dával pozor, kam smeruje a aj najmenšie vychýlenia od toho čo považoval za dobré pre jeho ďalší osud tvrdo korigoval na „správnu cestu“ (ako to on sám nazýval).

Nič nové...ešte stále neprišla odpoveď z jednej firmy, kde pôsobil ako konzultant a prednedávnom pre nich pracoval na jednej zákazke, ktorá, pravdupovediac bola trochu sporná. Vraj išlo o záležitosť súvisiacu s armádou a podľa niektorých to poriadne smrdelo.

Maxovi to bolo jedno...voľakedy býval pacifista, ale čas obrúsil ostré hrany.

Ešte pred pár rokmi mal v sebe ešte isté morálne zábrany – nebral kšefty priamo súvisiace so zbraňami, teraz mu to bolo úprimne jedno. Nikto sa úprimne nezaujímal o neho, prečo by sa mal on starať o niekoho blaho? A výčitky svedomia ho netrápili. Bolo jasné, že ak danú vec neurobí on, niekto iný to urobí. A zo zásad nevyžiješ, a ak sa potrebuješ najesť, je ti vcelku jedno kto to platí.

Teraz naposledy šlo o pár liečiv, čo zefektívňovali ľudské zmysly...celá záležitosť bola vlastne ešte len v štádiu výskumu, testovali kombinácie istých látok s kofeínom a podobne...

Celý výskum v podstate začal ešte na vysokej škole, mal si nájsť tému na odbornú prácu ktorou sa bude zaoberať. A keďže nemal rád dlhé večery presedené nad knihami, povedal si že to urobí o niečo ľahšie...a tak začal skúmať energetické nápoje, kávy, čaje a podobné životabudiče aby našiel jeden, ešte účinnejší...

Vtedy to bol iný Max...mal okolo 20, veľa snov, pár ideálov a izbu na internáte...

Striedavo sa flákal po vonku s kamarátmi, behal za dievčatami alebo sa venoval škole, ktorá ho ani veľmi nebavila, ale niekedy sa tak nudil, že sa aj učebnice stávali vítanou zmenou.

Nemožno povedať, že by nemal školu vôbec rád. Len sa mu väčšina vecí zdala nepotrebná a zbytočná. Mal rád veľké výzvy. A memorovanie poznámok z prednášok za výzvu práve nepovažoval. Preto venoval svoj čas iným, podľa neho zaujímavejším veciam.

až dovtedy....

Piatkový večer, obvyklé flámovanie na obzore.

Sedeli ako obvykle v obľúbenom podniku a popíjali. zatiaľ len pivo, noc bola ešte mladá

vtom ju uvidel. Ju.

Predstavte si čiernobielu fotku a na nej jednu postavu, ktorá je farebná.

Tak nejak ju vtedy videl, naľavo, napravo videl nejaké nejasné obrysy baru okolo, ale v strede... v strede bola Ona.

Nikdy predtým ho nik tak nezaujal, nikdy sa mu nestalo aby ho niekto takto fascinoval

pritom, čo sa vzhľadu týka, mohla sa niekomu nezaujatému zdať nezaujímavá – modré oči, pár rôznofarebných prameňov v čiernych vlasoch, modročierne šaty.

Ale tie oči...mali v sebe niečo zvláštne...uvedomil si, že práve tie oči ho tak veľmi na nej priťahujú, ony spôsobili že si nevšíma nikoho iného

a tieto oči sa dívali naňho...kľudne, takmer nevšímavo. avšak...

avšak nie úplne nezaujato, cítil že ho volajú, že ten prvotný dojem je len klam, tie oči k nemu hovorili: poď bližšie, poď sem, príď k nám a zadívaj sa do nás zblízka.

Poslúchol tie oči, oči čo ho volali a prišiel k Nej bližšie.

„ahoj“ pozdravil sa jej (v tej chvíli ho žiaľ, ako naschvál, nič vtipné a nápadité nenapadalo)

neodpovedala, len sa na neho ešte raz zadívala, potom odvrátila zrak.

hm, to nebol práve najšťastnejší úvod, pomyslel si Max.

ale v tých očiach predtým uvidel niečo, čo ho nútilo pokračovať v rozhovore.

ako keby tam zrazu preblysol celý svet, všetky krásy čo len na svete existujú, všetky farby, ďiaľky, i kraje blízke, akoby nazrel do odrazu krás sveta na obrovskom jazere.

po chvíľke sa mu podarilo nabrať odvahu a opýtal sa:

„nepôjdeme sa niekam prejsť?“ - ani nečakal že odpovie áno, okrem toho „ahoj“ zatiaľ nič svetoborné nepovedal, ale na jeho počudovanie.. -

„prečo nie, možno tam bude trochu lepšia atmosféra ako tu, nemám rada davy“

Vyšli do letnej noci, smerujúc k parku blízko miesta kde sa stretli.

Maxovi sa nejak nakoniec podarilo zlomiť kliatbu mlčania a po chvílke už rozprával ako pred ktorýmkoľvek iným dievčaťom ktoré takto spoznal.

Ona sa zdala byť stále rovnako záhadná ako na začiatku, na jeho otázky odkiaľ je a kto je odpovedala vyhýbavo:

„je pre teba moje meno a miesto odkiaľ pochádzam naozaj tak dôležité?“

chvíľu ešte premýšľala a potom mu odvetila: „tam odkiaľ som ma volajú Eli-sen-ga-teo, v tunajšej reči to znamená „Tá-čo-kráča-nocou“ , ale ty ma kľudne volaj ako ostatní tu, Elizabeth, prípadne Eli.“

„to si nejaká indiánka alebo čo?“ zasmial sa Max.

Také meno v živote nepočul, ani netušil aká to je reč.

„možno áno, možno nie“ usmiala sa Eli a ani sa nepozrúc na Maxa kráčala ďalej.

„nesadneme si?“ Maxa už boleli nohy, preto, pozerajúc sa na hladinu blízkej rieky navrhol niečo pohodlnejšie Predsa len, na dlhé prechádzky nikdy veľmi nebol.

„nie, vlastne, ja už pomaly musím ísť, zbohom“ odvetila Eli.

„Teraz? to hádam nie, ešte len bude polnoc, ozajstná zábava začne až po polnoci“

„ostaň“ povedal a otočil sa k Eli...

Ale Eli tam už nestála.

nas**ný post

2008-06-14T01:07:00.001-07:00

som nervózny
strašne nervózny
zo všetkého okolo
zo všetkých okolo

z toho, že Hľadajúca asi nedala skúšku na školu
z toho že segra má tiež nejaké divné počty
že doma mám robiť miesto učenia
že sa mám učiť miesto toho aby som si užíval leto
že ma nikto nechce
že možno vlastne ani ja tak velmi nikoho nechcem
že ak niekoho raz aj chcem, tak neviem ako na to
že sa odo mňa stále niečo očakáva
že tie očakávania často neplním
že sa tvárim aký som v pohode a niesom
že mi občas tak velmi chýba niekto komu môžem povedať všetko
že ani tá sprostá robota mi asi nevyjde
že nakoniec celé leto bude možno stáť za ho***
že mám chuť kopať a niet do čoho

že som tu štýlom akým tu som, chovám sa ako sa chovám, a som sám spôsobom akým som sám

a vlastne viete čo?

forget it...

never mind...

Die another day

2008-06-11T14:33:00.000-07:00

ďaľší deň preč
ráno budík, kruhy pod očami, cesta električkou, posledné pohľady do otázok, dve hodiny písanie vzorcov, rovníc, reakcií
čakanie, dlhé, únavné, s efektom de-javu
iný výsledok, dobrý výsledok
relatívne
poobedňajší littlie chat icq
spanie, ležanie, mŕtvosť ducha i tela
sťahovanie hudby, zase nová vec pre mňa
počúvam dokola takisto, ako vždy, len piesne sa menia
a opäť little chat, čítanie hovadín, pozeranie seriálov, filmov, whatever
zmeškaný basket, nikto nezavolal
nedotklivosť, len bez urážania sa
veď MfP
všetko, všetkých...
až na...no, ale to doesn´t matter
a isto nepatrí sem
a naviac to je silne nepravdepodobné
a okrem toho nepraktické
a asi naviac aj nereálne

prechádzka, premýšľanie o ničom a o všetkom

hudba, little chat
koniec dňa

maťo: asi by som sa mal začať učiť
hej, 10h pred skúškou sa to silne odporúča...pokiaľ si to nerobil predtým

Somebody's soaked,
somebody's cliché.
Am I caught in the storm.
The sleeping creature.
For I beg high and hope,
For I beg high and hold.
Till I fall in the storm.
The storm of cliché.

a support lesbians robí celý deň support

ako sa prejavuje schiza?

hm, čo ak niekto niečo tak dlho tvrdí že je, až sa tým stane?

divné, divné to je

divný som

nepoznáš ma? nepoznám sa...ako môžeš ty

offtopic
mám chuť na melón..ale nie sám

kto chce, nech sa hlási...
ak niekoho vyberiem, ozvem sa
alebo neozvem, mám strach
ozvi sa
a vlastne..aj tak sa nepoznám

len viem, že som..disabled...či momentálne, mentálne alebo trvalo, to sa ešte uvidí

o zvieratách a ľuďoch

2008-06-09T14:34:00.000-07:00

dnes, pri prechádzke po meste, cestou cez Námestie SNP

idem okolo miesta kde sedávajú všelijaké živly...homeless, žobráci, ľudia bez nádeje

a vidím niečo, čo som ešte nevidel

prvý raz vidím "žobrať" psa...
miska s vodou, klobúk na peniaze
a ceduľka
"ak máte radi zvieratá, prispejte"(+ niečo ďaľšie, dlho som sa nezastavil pri tom, len som prešiel..možno som aj mal...ale nato už je neskoro teraz asi)

a tak som sa zamyslel...

už sme si zvykli že používame na dosiahnutie svojich cieľov vydieranie, intrigy, všeličo
niekedy mám pocit, že každý druhý žobrajúci hudobník je slepý harmonikár
ale chudák pes...začo si to zaslúžil?

áno...ten čo ho tam nechal, aby mu "zarábal" bol určite niekde blízko..pravdepodobne nie kvôli psíkovi...
ale preto aby mu snáď niekto nedajbože(sedel blízko kostola-hádam vypočítavosť, spoliehanie sa že ludia idúci z kostola/do kostola budú milosrdnejší? hlúpejší? neviem ) nevzal peniaze čo mu chudák pes "nažobre" (ono by to vlastne ani v úvodzovkách byť nemalo, on z toho psíka skutočne spravil žobráka, rovnocenného s hociktorým iným) z klobúka
a dúfam aj, že ak bude vidieť že je psíkovi príliš teplo - napriek miske s vodou ktorú mu tam nechal - aby ho odviedol niekam do chládku

ale skôr mám pocit že by mal ísť "do chládku" človek čo ho tam nechal...

síce je chvályhodné že mu nechal aspoň tej vody a teda ho netrápil smädom...
ale nenapadlo ho, že ak bude na slnku, aj tak mu bude zle?

aj nám, ľuďom príde zle keď sedíme celý deň na slnku...
pes asi nie je až tak odlišný od toho akí sme my

len mi prišlo zle, že niekto zaťahuje do svojich problémov aj chudáka psa...
zato že jeho pán nemá peniaze, má chudák presedieť na slnku celý deň aby si pániček mohol večer kúpiť Sladkú Pani?

prišlo mi tak trochu zle...akí my ľudia vieme byť...
to že sme krutí k sebe..to je smutné, ale nato sme si (žiaľ) už zvykli...ale prečo robíme podobné veci zvieratám..ony sa nemôžu brániť

nie som greenpeace-ák alebo niečo podobné...
len mi je ľúto, keď niekto niekoho zbytočne trápi...

deti a zvieratá by sme nemali používať ako nástroj citového vydierania...
je to podlosť najhrubšieho zrna...

taký divný večer...zas

2008-06-04T12:07:00.000-07:00

no, neviem ako je to so mnou...
už som si hovoril že som si prežil všetky fázy svojich nálad - tie svetlé aj tie viac sivé
momentálne už asi ani tie farby neskúmam...pre istotu...

aa..vrátil som sa...k Farinovi U.
aa jeho baladám
aa moja kedysi velmi (a momentálne zas) hraná (u mňa v mobile v sluchátkach napr)
Phaenomenal egal
(pre neznalých - ae v nemčine = ä..aa...šak ja ho tu mám...síce to neni to ä ako v nemčine, ale to z vás nikto nespozná, tak čo :P)
no, takže Phänomenal egal, len pre vás:

neviem či to je tak naschvál..ale ako...všimol som si na tom klipe jedno...
že on spieva o tom ako mu je niekto ukradnutý...a všetky ženy ho žerú

aj keď..no, je to Farin, čo by som čakal, že :))

aach jo...aj by som sa sťažoval..ale bol som vychovaný tak, že keď mi je dobre, mám sa chváliť, ale nie moc..a keď mi je zle, mám byť ticho..

tak som zvoli kompromis..lebo keďže ani nálada nieje presne definovatelná, tak ani to čo robím nebude..počúvam, píšem, ale nesťažujem sa :)

aj tak...komu by som sa aj sťažoval, že...aj tak toto (skoro) nikto nečíta..našťastie :)

2008-06-02T12:56:00.000-07:00

mám chuť sa niekam šťavnato a hlboko kopnúť.
za to, čo zo seba robím.
za to, že zabúdam žiť.
ani nie zabúdam..nechcem
za to že vždy musím mať pocit kontroly
zato že surovo odpisujem
zato...že mám pocit, že ak trpím, majú ma ostatní utešovať
každý má problémy
a väčšina ludí má závažnejšie problémy ako ja
tak prečo sa niekedy tvárim
zato, že nepozerám na hviezdy, ale do zeme...
zato, akým som sa stal
hnusím sa..sám sebe

ti da da, ti da da

2008-05-28T06:11:00.000-07:00

ti
v pondelok som mal skúšku
da
dnes viem výsledok - ukecané(ale predsa) A (šikovný som, noo :P)
da
mám posledné dni nálady jak keby som tehotný
ti
niesom :)) aspoň o tom neviem :D
da
ale rozhodne som lenivý
da
ale nie až tak..mám už dve A zo skúšok..a asi aj jediné tento semester..ale sú :P

ti da da, ti da da
počúvam takú pesničku
zasvetení ľudia vedia(Huňadyho sál :P)
aj by som ju sem hodil..aale neviem ako :D

ale je geniálna..aspoň podľa mňa :P

2008-05-25T13:47:00.000-07:00

pod vplyvom klavíra z huňadyho sálu (či ako sa to volá)
pod vplyvom..neviem, asi mesiaca
svojich vlastných blbých pocitov
depresie..a neviem čoho
chýba mi niekto kto by ma presvedčil že to nieje tak zlé
ale možno to ani nechcem...
to by som sa tomu človeku musel najprv otvoriť..
a to asi nechcem..nemôžem..neverím...

vyhorený..ako prázdna schránka..
len..hnevu som plný...na seba
a ešte..očakávánia...že niekto predsa príde

aj keď viem že nepríde...

2008-05-24T04:16:00.000-07:00

som zlý
som drzý
som bezočivý
som bezcitný
som...presne ako vy
čo ste čakali?

when work feel overwhelming, remember that you are going to die

2008-05-21T15:00:00.000-07:00

nádherná veta...
no nie? :)

stratené duše

2008-05-18T15:42:00.000-07:00

the lost generation
my, tí čo už nemajú silu ani chuť vstať znova
keď padneme
zostaneme ležať
nežijeme
biedime
živoríme
čo sa musí stať, aby sme našli to
čo nám tak veľmi chýba?
zatvárame oči
sme slepí hoci vidíme.
hluchí hoci počujeme.
a mŕtvi.
tak veľmi mŕtvi.
hoci by sme mali žiť...

mladý pán, prispejte...

2008-05-16T05:06:00.001-07:00

mladý pán, prispejte
stojím na Obchodnej a rozprávam sa s K.

mladý pán prispejte
vraví okoloidúci maturant
vraj bývalý spolužiak(jej, nie môj)

mladý pán prispejte
spomínam na pána na stanici spred 2 mesiacov
on nie je človek z ulice, on je..už ani neviem odkiaľ že bol
tiež chcel peniaze, ale tento mladý aspoň neskrýval na čo ich chcú
a toho pána potom stretnem v električke...ale vôbec nie je človek z ulice...

mladý pán prispejte
prispieť?..symbolicky, lebo nie je možno ísť domov stopom
nie človeku z ulice...ale maturantom...ako ty iným...alebo naopak? ako vy mne?
vy ste mne prispeli, prispejem aj ja..snaha sa vraj cení

mladý pán, prispejte
dávam dary aj keď vlastne nemám z čoho

mladý pán, prispejte
tvárim sa že nič nechcem, nič nehľadám
prečo sa nemať najlepšie ako sa dá?
-aby si potom keď sa máš nie dobre nemal pocit že je to úplne naprd

mladý pán, prispejte
tvárim sa že nehľadám..ale naozaj?
nedúfam v niečo?
isto jo..len si asi nepriznám

mladý pán, prispejte
nezodpovedný, ľahostajný voči sebe...a čiastočne aj svetu

mladý pán, prispejte...
vyťahujem peňaženku...ale nie všetko možno vyriešiť peniazmi...
škoda že nie...bolo by to jednoduchšie...

slavín, zvieratká a užívanie si chvíle čo práve je

2008-05-08T22:17:00.000-07:00

ráno prebudenie o siedmej
vedomie že dnes asi nikde nič
preležanie pol dňa v posteli

náhla správe, akcia, pohyb
stretko v tesco Lamač

cesta

SAV
chodníky okolo

Slavín

sedenie na deke, flaša Tokajského
nič nerobenie, nemyslenie na nič

cesta

ku zvieratkám
zavretým za plotmi

kto koho si vlastne obzerá?
kto komu nastavuje zrkadlo?

posedenie v Dinoparku

just talking
presne ako Ecstasy of Saint Theresa
Just for that moment
nič iné nie je
ak áno, nepodstatné...

opäť cesta...

ku hviezdam (Astronomická)
just...relax

a potom...večer...

(krutý?) návrat

do

reality (?)

o strašidlách, balónoch a všetkom ostatnom

2008-05-02T06:25:00.000-07:00

v autobuse, 2.40 ráno, 2.5.2008

z Ďaleka domov. .Teda, toho obvyklého...

teraz už viem, ako sa cíti homeless....ak pár dní nespí a je mu zima v noci

dostal som taký rýchlokurz...krátky, ale úderný

až tak, že ani všetka energia naspeedovanej veveričky nestačila na to aby som sa zohrial

začínam už (prekvapivo?) cítiť to, že ten spánok asi predsa len potrebujeme...

mám naň pár hodín v buse, hádam sa podarí

edit: nepodaril sa...ale nevadí, potom to vyšlo aspoň na intráku kam som ráno o pol 7 prišiel

A aký bol vlastne ten festival?

skvelý!

podľa mňa to tí ľudkovia čo to hrali naskúšali úžasne...klobúk dole

a pokiaľ im to nekazilo obecenstvo(napr. priblbými poznámkami) tak to bolo aj vtipné, aj smutné, aj...proste všetko

každopádne, ak máte čas, a dá sa vám tam ako-tak dostať, tak tam skočte na chvíľku...

oplatí sa, nebudete ľutovať...

ja neľutujem

bol to taký zvláštny výlet..

napriek všetkým komplikáciam ktoré som podstúpil,

neľutujem ani na chvíľku že som sa preň rozhodol..

keby som sa bol býval rozhodol opačne, nesedel by som premrznutý,

ale napriek tomu excitovaný na sedadle starej karosy z Pd do ba,

ale čučal na intru pod perinou

bohatší o pár stoviek, chudobnejší o mnoho žážitkov

nezoznámil by som sa s ujom, čo mi ochotne nafotil a dal fotky z prehliadky zámku

(lebo som si ja, prudko inteligentný človek, nechal foťák doma),

nestretkol by som ďaľšieho fajn človeka z netu(naviac, podľa pokynov maminky slušivo nahodeného;) ) naživo

nezoznámil by som sa osobne s jedným šašom – nešašom s hanbiacou sa tvárou

(napriek veľa ďaľším skillom však nemajúcim schopnosť vysvetlovať zmagorenému kvázibratislavčanovi cestu tak aby neblúdil aspoň 10 min po sídlisku niekoľko sto metrov od jasne zadanej trasy – to je ozaj len moja vina, mal som zabočiť ooomnoho skôr. viem :P)

(neriešte, nepochopíte, tomu porozumie max. jeden človek na svete okrem mňa..teda..myslím :P)

ktorý mi bude na požiadanie kresliť po balóne (ale nakoniec sa ukázalo, že moc poslušný nie je..teda, ten šašo...ten balón síce tiež, ale on za to nemôže :))

nedokázal by som asi oceniť, aké fajn je teplučko a možnosť sedieť, ležať a natiahnuť sa ako sa mi páči po hodinách skrehnutého sedenia, polehávania a klepania sa na studenej kovovej lavičke...

nezistil by som, že:

- že ak si dáte niečo na jedenie a k tomu prílohu, ktorú platíte od kusa, tak ľahko vybehnete aj na 150 korún za niečo, čo je hodno maximálne štvrtinu –>podľa tohto systému by fľaša uhoriek stála cca okolo 200-250,- (ale hlad je hlad)

-nielen jedna kamarátka zo strednej má taký ten sexi svieži hlások

-že niektorí aj napriek tomu že žijú nie sú štekliví (alebo naopak? :P)

-že kofolu večer zoženiete kúsok od miesta kde ste ju naobed márne hľadali

- že halucinácie po 43 hodinách bez spánku neprichádzajú (vraj od 72 dosť často)

- ale že to stačí na úplnú dezorientáciu v noci meste v ktorom ste v živote predtým neboli

- že hrdosť a snaha nájsť cestu sám je niekedy silnejšia ako bolesť v nohách

- že niekedy je proste lepšie meniť plán na poslednú chvíľku ako vytrvať za každú cenu na dohodnutom harmonograme

takže...niekedy proste stojí zato urobiť to čo chcete..

aj tak nie vždy urobíte všetko čo chcete..

tak ste urobili aspoň niečo...

СЛОТ - Slot

2008-04-29T23:13:00.000-07:00

Kapela СЛОТ - Slot bola založená v Moskve v roku 2002,
v 2003 vydali debutový album Slot 1
prvá pieseň vo forme videoklipu bola Odni:

ich hudba sa objavila v mnohých filmoch, - Day Watch(Denná hliadka),
Pirate (Piráti), Bumer (Бумер - Bavorák)
alebo Hunting for Piranha (Lov na piraňu)

neskôr vydali druhý album Две Войны (Dve vojny)
a k nemu uviedli aj rovnomenný videoklip:
СЛОТ Две Войны

najnovším počinom tejto formácie je momentálne album Trinity, na ktorom sa okrem iného nachádza aj pieseň Мертвые Звезды (Mŕtve hviezdy):

vcelku sa jedná v našich končinách nie veľmi známu skupinu.
tak trochu alternatívni, tak trochu Nu, tak trochu rockoví, celková zmes však znie dobre...
u mňa rozhodne stoja za občasné zastavenie sa pri nich...

P.S.:
a už som spomínal že tá ich speváčka tiež nie je škaredá? :)
(pre ženy - a chlapi tiež nie sú vraj najhorší ;) )

Protège-moi

2008-04-29T09:25:00.000-07:00

C'est le malaise du moment
L'épidémie qui s'étend
La fête est finie on descend
Les pensées qui glacent la raison
Paupières baissées, visage gris
Surgissent les fantômes de notre lit
On ouvre le loquet de la grille
Du taudit qu'on appelle maison

Protect me from what I want
Protect me

Protège-moi, protège-moi

Sommes nous les jouets du destin
Souviens toi des moments divins
Planants, éclatés au matin
Et maintenant nous sommes tout seul
Perdus les rêves de s'aimer
Le temps où on avait rien fait
Il nous reste toute une vie pour pleurer
Et maintenant nous sommes tout seul

Protect me from what I want
Protect me

Protect me from what I want (Protège-moi, protège-moi)

ten zlý pocit v tejto chvíli,
epidémia čo klame,
oslava končí, odchádzame
Myšlienky, ktoré mrazia dôvody
Očné viečka zavreté, šedá tvár
rýchly fantóm v našej posteli
Otvárame mreže
toho čo nazývame domovom

Ochraňuj ma pred tým čo chcem

sme hračky osudu
spomeň si na božské chvíle
žiarivé ráno
teraz sme celkom sami
strácame sny o láske
čas, keď sme nič nerobili
Zostáva nám celý život pre plač
a teraz sme sami

Ochraňuj ma, ochraňuj ma
Ochráň ma pred mojimi želaniami
ochraňuj ma

keep smiling

2008-04-28T14:48:00.000-07:00

just ležím na posteli, počúvam system, niečo čo by ma ešte pred pol rokom, rokom rozhádzalo, nejde mi ani icq, iné závislosti som vypol dobrovoľne
a napriek tomu to je také...iné ako bývalo
neviem či mi to trochu aj nechýba...cítiť sa hodne down, aby som sa mohol potom cítiť hodne up...
hm...nie, nechýba...síce je to také nemastné, neslané...ale stále lepšie ako rezať si do duše žiletkami a posýpať si rany soľou.
takže vlastne...to je všetko okej...
to je fakt divný pocit...
hm...mohol by byť častejšie....

oneskorený post z 24.4

2008-04-25T02:59:00.000-07:00

taakže...včera som bol lenivý(dneska som síce stále lenivý) ale musím sa pochváliť :P

kúpil som si batoh.

na notebook...aj...

bol som si kuknúť na úplnom konci Bratislavy,
(z môjho pohľadu. dobre viem že pokračuje ďalej, táto naša dedinka s rozprestiera doširoka-doďaleka, ale toto bola koncová zastávka električky - č.2 ak by niekto chcel presne vedieť kde som bol ;))
aby som našiel adepta čo by spĺňal hlavné dve(tri) požiadavky:

1.musí tam vliezť notebook.
Lilith sa tá jej stará taška už vôbec nehodí..
(a mne sa ani nepáči. nikdy sa mi vlastne nepáčila, ale bola free ;))

2. nemenej podstatná-musí tam vliezť všetko čo budem eventuálne niekedy ten deň potrebovať
(a niekedy aj to čo nebudem potrebovať, ale z nejakého zvláštneho dôvodu to tam chcem mať)

3.ešte by mal trochu vyzerať
(najlepšie čierny, toleruje sa aj červená v kombinácii s čiernou)

no a ako to dopadlo?

zo všetkých tašiek,vreciek, báglov a ruksakov som si vybral tohto miláčika:

Ja viem čo si hovoríte:

veď ani zďaleka nie ječierne, či čiernočervená

áno, je to tak..

po dlhej (že K. ;)) úvahe som prišiel na to,
že je lepší batoh čo spĺňa aspoň prvé dve požiadavky,
ako batohy čo nespĺňajú ani jeden..

a hlavne...že je lepší ako status quo

tak som si ho priniesol domov(na intrák...čo vlastne je doma-trávim tam 5 nocí zo 7..niekedy aj viac)

len som si opäť uvedomil, že niekedy nie je dôležité ani tak to čo chceme, ale to čo môžeme mať..a to čo by nám stačilo

jasné že keby majú rovnaký v čiernočervenej kombinácii, beriem hneď.
neváham
ale nemali..a ja som sa musel rozhodovať na základe svojich požiadaviek a možností

ako sa rozhoduje každý v hocijakej inej záležitosti

je tu to, čo môžme mať, to čo chceme mať, (prípadne to čo máme) a to čo by nám stačilo
a umenie je, vybrať si tak, aby sa aj vlk nažral, aj batoh ostal celý...

aprílové rozjímanie

2008-04-21T14:45:00.000-07:00

ako mŕtva hviezda padám nocou
až na úplné dno
srdce schladlo, stíchlo
už nevládne viacej života mocou
necítim nič, bolesť ustúpila
však nie je tu žiadna dobrá víla
čo by ma zachránila.

čierna diera v duši zíva prázdnotou
naozaj nič niet tam viac
a v tmavej noci nový tieň
opája sa stovkou krás
sveta tam za tou čiarou,
čo nikto dvakrát neprekročí
cez ktorú keď raz prejdeš,
navždy ti zatlačia oči
tiene tmavé, neľútostné
a počuť len kriky zlostné
v hĺbke prázdna smrti.

kto povie kedy končí
utrpenie, čo si každý sám nesie
sám, opustený vo svojom vnútri
nesnívajúc viac o nebi
ponáram sa do svojho vlastného,
osobného pekla.
čierna tma je mi ochranou,
pred svetom,životom, smrťou,
láskou, nenávisťou
i sebou samým
kolo života stále sa krúti
nie je čas zastaviť, kráčaš alebo padáš,
nikdy ale nestojíš, ani sa späť neobrátiš

ľudia blízko seba
vzdialení stovky míľ
pozeráš na mňa, ja na teba
zo všetkých síl
niet viac radosti,
nikdy nepoteší už úsvit rána
nepohladí už tvár vánok,
koniec je už všetkému
iba zlo, chaos, ničota
vládnu teraz.príde len horšie.
nikdy viac už nepozdvihne sa
čaša života.

nič nové

2008-04-17T15:17:00.000-07:00

nie. naozaj. nič nové. stále som rovnaký.
stále vás štvem tým, že nie som veselý, usmiaty.
že sa neradujem z každodenných malých radostí.
ale ja neviem inak...nie dlho...a fungovať na sekeru ma už nebaví...
dúfať že ten účet za 15 minúť šťastia nepríde je pochabé
vám to možno pomôže dúfať..mne to len zhoršuje situáciu,
lebo mi to necháva nádej...klamnú, zbytočnú nádej.
že bude predsa lepšie
život sa neriadi našimi pravidlami.
nieje fér. ani nebude. a ak aj my budeme..aj tak nám to asi nepomôže
buď to nechceme vidieť a tvárime sa že sa nič nedeje. problem solved.
alebo to naopak máme stále na očiach. a problém vtedy možno vyriešime...
...len ak odriešime seba...
lebo jediná spravodlivá vec na svete je smrť. a síce..niekedy ani ona nie...ale rozhodne je spravodlivejšia ako život...
ľudia na smrť zabúdajú..nieje im príjemná.
niektorí si poplačú. ale ide sa ďalej.
a časom..zabudnú...všetci

každý je svojím spôsobom nahraditeľný...

Kryštof - Srdce

2008-04-15T23:06:00.001-07:00

i letos na podzim mi buší,
však o trochu pomaleji než se sluší
můj metronom temporytmů
já tuším,
si pomalu zvykám a slzy polykám...
ty veslaři zaber
a mořem utrmácenou, na skálu najeď mou loďkou
rozkymácenou
a až ztratí se blankyt z mých slaných očí
úplně snadno dopadnu na dno
srdce mé proletí střepem,
srdce mé skončí s tepem,
srdce mé je kůň s handicapem...

Krystof - Srdce

pak vteřinou proteče mých tisíc roků
a i když sprintuji život mi uteče v jediném kroku,
odevzdávám se tmám
trochu to studí
co stát se má, se stane až noc splyne s ránem.
srdce mé proletí střepem,
srdce mé skončí s tepem,
srdce mé je kůň s handicapem

crawling

2008-04-14T13:52:00.000-07:00

prevrátená analýza samého seba

2008-04-10T16:03:00.001-07:00

kúdoly dymu z môjho vnútra
pokus preplávať more prázdnoty
topenie sa vo vlastnej šťave
byť či nebyť...to nie je to, o čo ide
ľahostajnosť, čo preniká do morku kostí
zžierajúca zvnútra
oheň, čo neuhasíš
iskra čo nevykrešeš
sila tmy a noci
chaotické záblesky farebných snov
v odtieňoch sivej
krásne dekadentné chute
dekadentne krásne nechute
naraz, súčasne, a pritom neustále
pomyslenie, že loďka života
občas...proste stroskotá
a narazí na útesy.
svetlo lámp, čo neosvetlí noc
spánok čo neosvieži
poznanie čo nedáva uľahčenie
a zase len tma..tma bez svetla
svetlo na konci, bez tunela
plameň sviečky na stoličke
a potopa vo vnútri

poems(some older)

2008-04-10T15:59:00.000-07:00

uzatvorený v škrupinke tieňa
toho vlastného
snažiac sa nemyslieť na svetlo
ktoré oslepuje
pomaly sa vzdúva
oproti vlne sveta

padá,v bielych vločkách
chladná, avšak krásna
nepolapiteľná
vždy sa roztopí, keď sa ju pokúsiš chytiť
do rúk a stisneš
stečie, po ruke, po líci
hlavne po líci
láska

dýcha
tak blízko
krehká, bojíš sa jej dotknúť
zmizla by
možno
a keď sa jej už možno
dotknúť
zmení sa
už to nie je ona
už je preč
ostal len obal
pestrý
a prázdny

bol chlapec
túžil
ľúbiť
neľúbili ho
on mal rád všetkých
pomáhal
a odplácali mu...
fackami
a pomáhal ďalej.
nikto sa ho nepýtal,
či nepotrebuje
pomôcť.
Potreboval.
ale už nepotrebuje
už je dobre
už nie je

život nám ubieha
ako vlak
polorozpadnutým mestom
nádejí a snov
v ústrety...čomu, to nevieme
vieme len že nemožno vysúpiť
a už vôbec sa nemožno vrátiť
schátrané nádeje, rozbitá dôvera
zarastené sympatie
sadá prach zabudnutia
neustály kolobeh umierania..a...života
chíľa zomiera, iná je už tu
koľko môže žiť chvíľa?
kto spočíta koľko trvá láska?
kto povie, čo je to šťastie?
my
nie ja
nie Ty
MY.
vždy len my.

nesneží
a mrzne
nedeje sa nič nové
len to staré
čo je nové a čo staré?
čo je teraz a čo bolo?
deti nehrajú futbal
deti vyrástli
deti plačú
už zase
kedysi plakali
keď boly samy a báli sa
vraveli im: neplač. nepatrí sa to.
neplakali
plačú
sú samy
samy medzi tými všetkými ľuďmi
stoja a čakajú
na seba
boja sa ísť
boja sa byť spolu
o to horšie je byť sám
a plakať
ak sa to dá, je dobre
ak sa to dá, je tu, žije
ak sa to nedá, je koniec.
nie je.

masa ľudí.
mäso ľudí
mäso srdca
srdce neľudí
mŕtve srdce
srdce bez lásky
netlčie.
hnije.

byť doma
byť s Tebou
domov, to je tam
kde si Ty
a ja
my sme domov

radosť z pohybu
radosť z rýchlosti
strach z rýchlosti
radosť zo strachu
adrenalín v každej bunke
biela sa strieda v zúrivom rytme
letím
padám
žijem...
mám čas, kým dopadnem
dovtedy žijem
{vtedy žijem}
keď padám

Svetlá chvíľka

biela ako sneh
a červená ako krv
čierna ako noc
zlatá ako slnko
ľahká ako para
krehká ako kvet
krásna ako vločka
tichá ako voda
voňavá ako...ako zabudnutá chvíľa z detstva
tá čo možno ani nebola, taká je krásna
záhadná...ako...to nevyslovené
to čo ostáva
ostaň aj Ty...

tma
dobrá
ľútostivá
milosrdná
čierna
všeobjímajúca
zahaľujúca
naša
moja

Couldn't Care Less - The Cardigans

2008-04-09T02:45:00.000-07:00

Oh my heart can’t carry much more
It’s really, really aching and soar
My heart don’t care anymore
I really can’t bear more
My hands don’t work like before
I shiver and I scrape at your door
My heart can’t carry much more

But you couldn’t care less
Could you
Your face don’t look like before
It’s really not like yours anymore
Your eyes don’t like me no more
They quiver and they shift to the floor
My heart don’t beat like before
It’s never been this lone
No my blood don’t flow anymore

And you couldn’t care less
Could you
Could we stop and sleep for a spare
We can turn this stitch into a ware
And send that old devil back to hell
But we don’t care do we

Baby let’s stop and sleep for a spare
We can turn this stitch into a ware
And send that old devil back to hell
Your back’s not straight like before
You really shouldn’t care in me no more
I’m much too heavy for you
I’m really quite a mess, yes
We just don’t care anymore
We’re cricket and were cut to the core
We’re just not there anymore
But we really don’t care do we
No, we couldn’t care less
We couldn’t care less
Could we?

Kunsten å tenke negativt

2008-04-08T12:01:00.000-07:00

Kurz negatívneho myslenia

dnes som na tomto bol...
môžem momentálne povedať len:
Waw....
proste niečo...horkosladké...napriek názvu nie negatívne...

máte plné zuby tých pozitivistických ťuťkov okolo čo vám vždy vravia "to bude dobré, to sa spraví" ?
ako radí hlavný protagonista tohto filmu: "vyserte sa na nich"
:)
pol hodiny po skončení filmu som nebol schopný skoro vôbec hovoriť..
keď tento film dopozeráte, neviete či sa máte smiať alebo plakať...
ani ja ešte stále neviem...
ale rozhodne stojí zato si ho pozrieť...

Tarja - I walk alone

2008-04-07T13:14:00.000-07:00

in fact...everybody walks alone...and everybody also dies alone...

lonely day

2008-04-07T13:03:00.000-07:00

System Of A Down - Lonely Day

pesnička čo ma nikdy neprestane baviť..a opäť aktuálna...

dnešná ponuka - W. Shakespeare

2008-04-07T09:35:00.000-07:00

SONET 66

Znaven už vším, jen klid smrti chci,
Když žebráky zřím o vavřín se hádat,
A nuznou nulu velebenou pokrytci,
A čestné sliby lotry křivě skládat,
A metály na pupcích vrahů svítící,
A cudnost panny sprostě zkurvenou,
A přímý kmen odsouzený křivicí,
A sílu křehkým bičem zlomenou,
A kumšt, jak mocným líže paty hbitě,
A tupost s tituly, jak moudré poučuje,
A prosťáčky hluché k prosté realitě,
A v železech dobro, že zlému posluhuje.
Znaven už vším, od všeho chtěl bych utéct Tam,
Však zemru-li, svou lásku samu zanechám.

I need something...maybe love, maybe to be loved, maybe...some sleep?

2008-04-04T07:29:00.000-07:00

I need some sleep
It can't go on like this
I tried counting sheep
But there's one I always miss
Everyone says I'm getting down too low
Everyone says you just gotta let it go

I need some sleep
Time to put the old horse down
I'm in too deep
And the wheels keep spinning 'round
Everyone says I'm getting' down too low
Everyone says you just gotta let it go
You just gotta let it go

peklo z chemickej stránky :)

2008-04-02T09:58:00.001-07:00

Uvádzam v tvare ako som našiel v jednej diskusii na stránke www.ebookforum.cz
´
Toto je údajně skutečná odpověď v testu střední úrovně z chemie na univerzitě ve Washingtonu. Odpověď jednoho studenta byla tak "hluboká", že se profesor rozhodl podělit se o ni s kolegy na internetu.

Otázka Extra (Bonus): "Je peklo exotermické (uvolňuje teplo) nebo endotermické (absorbuje teplo)?"

Většina studentů napsala své domněnky na základě Boylova zákona (plyn se ochlazuje, když se roztahuje, a zahřívá se, když je stlačován) nebo nějakou variantu.
Jeden student ale napsal toto:
Nejprve musíme vědět, jak se hmota pekla mění v čase. Potřebujeme tedy vědět poměr, ve kterém duše přicházejí do pekla, a poměr, ve kterém z něj odcházejí. Myslím, že můžeme předpokládat, že duše která se dostane do pekla, již nevyjde. Tudíž neodchází žádná duše.
Pro představu, kolik duší přichází do pekla, se podívejme na jednotlivá náboženství v dnešním světě.
Většina z nich tvrdí, že kdo není příslušníkem dané církve, přijde do pekla. od okamžiku, kdy existuje více než jedno náboženství a lidé nepatří do více než jedné církve můžeme předpokládat, že všechny duše přijdou do pekla. Na základě poměru mezi natalitou a mortalitou můžeme očekávat, že počet duší v pekle exponenciálně roste.
Nyní se podívejme na poměr změny objemu pekla, protože podle Boyleova zákona pro udržení stejného tlaku a teploty musí objem růst úměrně k počtu přijatých duší. To nám dává dvě možnosti:

1) Jestliže se objem pekla zvětšuje pomaleji než v poměru, v jakém přicházejí duše do pekla, teplota a tlak pekla porostou, až peklo vybuchne.

2) Jestliže peklo roste rychleji než v poměru k přicházejícím duším, teplota a tlak budou klesat, až peklo zmrzne. Která z možností je správná?

Jestliže přijmeme postulát, který nastolila Tereza v prvním ročníku, čili

"Dříve bude v pekle zima, než se s tebou vyspím" a se zřetelem k tomu, že se mnou vyspala včera, musí být správná varianta číslo 2, peklo je tedy nepochybně exotermické a již zmrzlo.

Závěr této teorie je, že pokud peklo zmrzlo, nepřijímá další duše, zaniklo a zůstalo pouze nebe, což je důkaz boží existence, který vysvětluje, proč Tereza včera v noci křičela "Ach můj Bože!"

Tento student jako jediný dostal 10 bodů. ´

snaha sa vraj cení

2008-04-02T09:27:00.000-07:00

vraj. teoreticky by to tak malo byť, kto sa snaží, mal by byť odmenený
kto na to kašle(nech je to čokoľvek), tomu sa to vypomstí

hovno, hovno zlatá rybko...

ani zďaleka to neplatí

že to neplatí vo svete, to je vcelku bežné...vo svete platí veľmi málo z toho čo by tam platiť v skutočnosti malo...
ale neplatí to v podstate v ničom...ani trebárs vo vzťahoch, ani v rodine...nikde

proste vždy vyhrá ten, čo si dobre načasuje kašľanie na danú vec či človeka a potom včas, v minúte pred dvanástou(niekedy stačí aj päť minút PO) sa začne tváriť zainteresovane...

takí ľudia sú všestranne úspešní

jo a mimochodom...nenávidím všestranne úspečných ľuďí
možno lebo nie som a len sprosto závidím..ale nebaví ma o niečo sa usilovať keď to iný dosiahne v podstate zadarmo...a ja to nakoniec možno ani nedostanem...

dnes...

2008-03-31T13:18:00.000-07:00

dnes som sa predávkoval..cukrom :)
vážne...
najprv som bol u číňana a mal som úplne protivne hnusne sladké kura s ananásom...ani som ho nedojedol
a potom, na prednáške (takej trochu inej, menej formálnej) som prekonal rekord v zjedení najväčšieho počtu totálne sladkých tureckých sladkostí
vraj doteraz najviac kto koľko zjedol bol jeden kúsok...
mno..ja som zjedol 6 :P
a bol by som aj viac..ale nechcel som byť pahltný a naviac mi bolo blbé im to tam tak zožrať :)
ale aj tak som dobrý :)
a dokonca ešte dýcham
ale keby náhodou neprežijem to množstvo cukru v krvi...mám vás rád :)
jo, a potom nech sa niekto stará o Lilith(môj notebook :) )

fotky a ľudia

2008-03-30T04:25:00.000-07:00

pozreli ste sa niekedy na fotku a videli tam to, ako sa človek cíti?
alebo ste si to aspoň mysleli?

niekedy je strašne vidno keď sa človek usmieva len tak..pro forma...
aby do neho druhí nerýpali...veľmi...
a aby sa tváril že je ok

na niekom to je veľmi vidno...

a mne potom príde ľúto...
ľúto, že mu nedokážem nijak uľahčiť to, čím prechádza
že nemám recept ako sa s tým vyrovnať..lebo to sám neviem
a..tak

asi

2008-03-28T16:39:00.000-07:00

asi som ozaj mizantrop...
asi naozaj nenávidím tých všetkých...
a možno..možno len závidím..
že sa dokážu smiať, aj keď im je do plaču
že sú milí, aj keď ťa nemajú radi
že sú šťastní aj keď ja nie som

kurva, načo vlastne toto všetko...
keby som mal šťastie, vyhrám chlast a nie chujovinu
keby som mal šťastie, prejde ma auto, dostanem infarkt alebo sa proste nezobudím...

kurva. prečo nemôžem byť šťastný
stále a definitívne
jebať na to...
možno budem mať predsa šťastie...
idem spať...ak ho budem mať, už nevstanem

o rozprávkach

2008-03-25T23:03:00.000-07:00

sú opustené rozprávky, ktoré nikto nechce...
odišli tí, čo si ich rozprávali a teraz už nie je nikto kto by ich počúval

sú rozprávky, a potom sú pravdivé rozprávky
tie prvé sú o princoch, princeznách a drakoch
v nich vyhrávajú tí dobrí, krásni a všetci žijú šťastne až kým...

kým nezačne druhá...pravdivá rozprávka
princ s princeznou majú hádky
o tom prečo on nedojedol večeru, prečo ona chodí sama von
prečo nechce on vychovávať deti (veď už je nato čas)
prečo sa mu už ona nezdá krásna
prečo ona jeho už dávno nemiluje

a potom sú tu konce rozprávok
tie obyčajné končia vlastne v polovici príbehu..
lebo potom je z neho pravdivá rozprávka
a pravdivé rozprávky...
tie nekončia ako tie prvé - a žili šťastne až kým nepomreli
nie.
tie končia rozvodmi, dedičstvami, vraždami, samovraždami
tie nekončia ako princezná na hrášku
končia ako Southpark
nikto sa nič nenaučí, len všetci dostanú po držke
alebo ako krvavé manga
kopa krvi a nikto komu by to bolo ľúto

neverte na rozprávky...nehovoria vám celú pravdu
lebo princovia a princezné nežijú spolu šťastne
draci vždy prežijú
a neopatrná láska hlúpeho Janka končí šibenicou(ak má šťastie)
alebo fackou (ak nie)

new week...

2008-03-25T22:58:00.000-07:00

nový týždeň, staré problémy.
chytám druhý dych...neprichádza.
už ma síce nebaví rýpať si hrzdavým klincom v duši
ale kto nie si bez nálady, prvý hoď kameňom

ľudia prichádzajú a odcházajú
ja ostávam.
ale možno by bolo lepšie, aby som šiel s nimi
nebojím sa útesu na ktorom stojím...
len...aby to dlho nebolelo
len nech to nebolí.
a potom stačí malý krok...do neznáma, čo je tak známe
a zhasne lampa. a bude ticho...
a moja tma...konečne...

pre teba

2008-03-19T04:07:00.000-07:00

ako dobre
ako zle
ako áno
ako nie
koľko máme času dnes
zostúpiť a..
na zem nebo priniesť

čakám, čakám práve na Teba
príď a ukáž mi čo ešte nepoznám
aké to je nebyť sám
a ja ti potom...možno zaspievam

buď mi ránom, buď mi nocou
buď mi pravým poludním
buď mi svetlom, buď mi sviecou
kým sa ráno rozodní...

bez názvu

2008-03-16T15:59:00.001-07:00

sivá má nový odtieň...
sivá čo ju nebaví nič
sivá čo nemá chuť nič robiť, nikam ísť, nič meniť
a pritom tak zúfale túži po tom aby bolo niečo iné...
aby sa niečo zmenilo...
len pokiaľ možno nie k horšiemu..nie priveľmi...

myslel som si, že chápem vždy všetkých a vo všetkom...
a minule som zažil také faux-pas, že až..
zle som pochopil metafory duše, o ktorej som si vždy myslel len to najlepšie...
a okrem toho že som vyzeral ako totálny jerk, ešte som sa možno aj dotkol skvelého človeka.
nechtiac. ale ako keby na tom záležalo...to čo nechceme, bolí rovnako ako to čo spôsobíme úmyselne

je osudom všetkých dobrých ľudí aby im neustále niekto ubližoval?
nechtiac či náročky..bolí všetko
ja som si už zvykol..ale prečo to zažívajú a iní?
jaj som si to zaslúžil...aj oni?

kráčam tmou a na tvári mám masku...ktorú sa už bojím odložiť...lebo odhaľovanie sa bolí, trháme si masku prirastenú k nášmu telu...je už našou súčasťou...

nová Para

2008-03-11T12:25:00.001-07:00

a staré melanchólie...staršie ako všetko v poslednej dobe...
jo, inak...

lovek má údajne čiastočne schopnosť nakoľko môže byť šťastný vrodenú...
vraj to robí asi 50%
a zvyšok môžme ovplyvniť..
"každý si je strojcom svojho šťastia"
asi som zlý strojca...?

v jednej piesni: vôbec neviem, čo vlastne chcem...

a že pesničky nie sú zo života...

som smutný chlapec, čo nechce byť v tomto meste celkom sám
som iný ako všetci ostatní, na nikoho sa nepodobám.

a že pesničky sú veselé...

a že život nie je tvrdý
a že ľudia nie sú zlí
a že ja nie som divný

kecy kecy kecy...

hľadám cieľ

2008-03-09T22:34:00.000-07:00

tak zúfalo, tak nutne, tak potrebne...
potrebujem niečo k čomu smerovať...
potrebujem niečo, o čo sa môžem snažiť a čo môžem dosiahnuť...
možno ma to neurobí šťastným, ale aspoň ma to na čas zabaví...
a čo bude potom...sa uvidí...

rozprávka..zatiaľ bez konca...

2008-03-06T15:38:00.000-08:00

kde bolo, tam bolo

bola zila raz jedna dievcinka

zila sama, v malej chalupke, so svojou starou mamou

to dievcatko bolo sice male...ale velmi mudre

a malo vsetkych velmi rado...

ale ostatne deti ju nemali rady..lebo malo krasne hnede vlasky, kym ostatne boli blond

a vsetkych malo rado, a kazdemu pomohlo ked mohlo...

malo hnede vlasky...a rado nosilo taku peknu ciernu ciapocku...

nuz ju vsetci volali cierna ciapocka :)

nosila ju dokonca aj ked vyrastla

a stale mala tie pekne hnede vlasy, stale vsetkym chcela pomahat...a stale ju volali cierna ciapocka

islo toto dievcatko raz do lesa, na huby

ako si tak chodilo po lese, stretlo tam vlka

a zdal sa jej zvlastny...

iny, ako ostatni vlci...

aj tak bol taky...zvlastny...skoro by povedala az divny

miesto toho, aby po nej zavrcal

a uhryzol ju(aspon sa o to pokusil, ako ti dvaja co ich stretla dovtedy)

len tak ticho sedel..a pozeral sa na nu

mal neskutocne zvlastne oci

trochu sive...trochu zelene...nie hnede, ako vlci mavaju

neboli podliate krvou...ako u selmy na love...

boli zaliate slzami

nikdy predtym nevidela vlka plakat.

Nevedela, dokonca ani neverila ze by to bolo mozne

zvierata, a selmy uz vobec neplacu

placu len ludia...len oni maju ten dar

preto, miesto aby odisla a nechala ho tam, podstupila k nemu blizsie

podstupila, teda...pokusila sa o to...strach z takeho velkeho zvierata,

naviac takeho o akom ludia v dedine tvrdili ze zabijaju male deti(povravalo sa o tom uz oddavna, nikto vsak nevedel odkial sa to vzalo)

jej to vsak predsa tak uplne nedovolil

preto zastala asi v polovicke vzdialenosti medzi nou, a vlkom

ten, zbadajuc dievca az teraz, zavrcal

to sa predsa len zlaklo a odbehlo domov

avsak na vlka nezabudlo

o par dni, slo do lesa znovu

pomyslelo si, ze sa znova pride pozriet na miesto, kde Ho videlo

aj ked samo neverilo, ze by tam este mohol byt...dufalo, ze tam uz nie je...

uplynulo predsa peknych par dni...a aj keby ho nenasli ludia z okolia, co sem tiez chodili

a zo strachu pred selmami ho nezabili

tak by po tolkych dnoch musel uz zomierat od hladu

ked prislo na to miesto, kde sa prvyraz stretli

Zovrelo sa jej hrdlo...a...

nebol tam

oddychla si

nevedela preco...

ale z nejakeho dovodu bola rada ze ho tam nevidela

na druhej strane sa tuzila s nim opat stretnut

potom sa este velakrat vracala na to miesto...ale nikdy tam nebol...

potom skoncilo leto...presla jesen..a blizila sa zima

do lesa uz tak casto nechodila..nemala preco...

huby uz nerastli, ani lesne ovocie, tak tam sla len raz za cas

nazbierat par kuskov razdia do pece

raz, prave napadol prvy sneh

isla opat na drevo

ked nedaleko od chalupky zbadala vlcie stopy

ba co viac. nielen vlcie

aj stopy psie a ludske

v hrdle jej navrela hrca

v dedine sa v poslednej dobe vravelo

vraj im nieco obcas schmatne statok

povravalo sa nieco o rysoch

ale aj vlky padli na pretras

a tak, hoci sama nevedela preco

zrazu sa rozbehla po stopach

viedli hlboko do lesa

stupala po nich, ked zrazu uvidela na snehu nieco ine, cudzie, co sa od neho na prvy pohlad odlisovalo

nieco, co nan nepatrilo

bolo to cervene

Krv!

rozbehla sa este rychlejsie

stromy ju driapali do tvare, ale ona to nevnimala

bezala ako v tranze

co jej sily stacili

dobehla k malemu vybezku na kraji lesika

tu sa psie a ludske stopy stacali smerom k dedine

lovca to asi nakoniec predsa prestalo bavit

alebo mu plany zhatila tma

lebo tato cast lesa bola od dediny dost daleko

aj Dievcina chvilku uvazovala, ci sa nema vratit domov

este by to stihla, sice nie pred zapadom slnka, ale prisla by aspon tam, kde to pozna aj v polosere

rozhodovala sa asi par minut

potom sa vybrala po slabnucich stopach krvi dalej

sotva videla na otlacky stupaji na zemi pred sebou

pretoze prave vtedy zacalo jemne snezit

sneh sice nezakryl stopy...ale stazoval ich sledovanie

lebo sa jej vlocky stale lepili na roztvorene mihalnice

stupala..a kazdy krok sa jej zdal tazsi a tazsi

uz si myslela, ze sa mala predsa radsej vratit domov ked mohla

potom zbadala v dialke nieco ako jaskynu

povedala si, ze je lepsie ked bude tam ako vonku, aj tak Ho uz asi dnes nenajde

po chvili dosla k jaskyni

bola ucupena medzi vysokymi stromami

a jej vchod ciastocne zakryvalo krovie

zrazu...sa jej srdce rozbusilo.

pri vchode zbadala otlacky noh

vlcie stopy

opatrne vosla dovnutra

Bol tam.

vzadu, ked uz myslela ze sa zmylila...

zbadala Jeho oci

vlcie, a pritom ludske

dnes neplakali

dnes boli cervene, podliate krvou

pokusila sa k nemu priblizit..no on sa ju pokusil odohnat ako pri ich poslednom stretnuti

tentokrat neusla...ani nemala kam..vonku uz husto snezilo...

pozrela sa mu do oci

a pokusila sa mu ukazat, ze mu nechce ublizit

pochopil

aj tak jej vsak nedovolil priblizit sa blizsie ako na par krokov

sadla si

riekol si: sedela hodinu, dve

sedela hodinu, dve

potom sa posunula blizsie

pozrel sa na nu, ale nic neurobil

len slabo zaskucal

pozrela sa mu, a na lavej prednej nohe videla cerverny flak

posunula sa blizsie

slabo zavrcal

zase cakala

a chvilami sa dostavala blizsie a blizsie

uz len kusok

bola skoro na dosah ruky

priblizila sa...stale sa mu pozerala hlboko do oci...

niecim ju fascinovali...boli take iste, ako mala ona...ale u vlka...vlk predsa nemoze mat oci ako clovek!

ale tento mal.

dotkla sa jemne jeho lesklej kozusiny na boku

pozerali si do oci..a ona bola fascinovana tym, ako je pri nom blizko...

nikdy nic podobne nezazila

nahle...nahle pocitila silne nutkanie...

Objala ho.

nebranil sa...len slabo zastonal

alebo to sa jej len zdalo? nie, to muselo byt skucanie...vlky nestonaju

ale mala pocit ze to pocula...

zahnala tu myslienku

lahla si k nemu, pritiskajuc si ho k sebe

hladila ho rukou po ciernej kozusine, ktora ani v zime nevybledla, ako zvyknu blednut kozuchy obycajnych vlkov

ani sama nezbadala kedy zaspala

nevedela ako neskoro zaspala..citila, ze musela byt uz hlboka noc

prebudila sa rano

lezali vedla seba, schuleni a pritisnuti k sebe ako milenci

vtom ju napadlo, ze je zraneny

opatrne sa pokusila prezriet mu ranenu nohu

nastastie, rana bola menej vazna, nez ako podla krvacania vyzerala

podviazala ju kuskom latky co mala pri sebe

ak s nou nebude privelmi hybat

o par dni bude moct na nej stat

pocity ovplyvnené vareným grogom

2008-03-06T14:41:00.001-08:00

snáď to je ozaj tým grogom
alebo som dospel?
vyspel?
alebo proste zhoda náhod?
celkom fajn nálada.
toho alkoholu v tom bolo minimum...
náhly a neodvratný pocit, že veď prežijem..nejak
bez pohnútiek uližovať iným
a sebe
a dobrý pocit, že aj tak sú priatelia
aj keď si ich nevšímame...

čítal som...vraj..človek by si mal keď je v dobrej nálade napísať svoje dobré vlastnosti na papier...
aby nezabudol keď mu už nie je dobre, aký je
a aby vedel, čo všetko vie a dokáže..aj keď si vtedy na kopu vecí nespomenie
aby mu to ten malý kúsok papiera pripomenul.
ten papier je vlastne len chudobnejšie vydanie priateľov...

zmiešané pocity

2008-03-05T00:15:00.001-08:00

ranné prebudenie...zase priskoro
voľné doobedie...sám...
radosť z náhle objaveného faktu že možno počúvať hocičo cez sieť...
zamýšľanie sa nad včerajším rozhovorom s Kedysi_Najdrahsou
vlastne...ešte stále Najdrahšou...len už nebytie Najdrahším
nechápanie jej, jej zlých pocitov zo seba..z neho...
nechápanie nechcenia dobrej priateľky povedať čo ju trápi
zlosť na svoju lenivosť...
smútok že niektoré veci už proste naozaj nikdy nebudú ako bývali
vytrácajúce sa odhodlanie byť zlý
vytáčky z toho že nedržím slovo...niekedy
z toho že neplním čo sľúbim..a najmä sebe...
nervy zo všetkého a sto chutí to všetko skončiť
výčitky z toho že to nemožno urobiť...

...apatia

chvíľka sebaspytovania

2008-03-03T23:10:00.000-08:00

hmm...ako to vlastne so mnou je...

tým, že som v poslednej dobe besnil nad tým, že už niektoré veci nie sú ako bývali, som si možno uvedomil, že vlastne...že vlastne ani neviem či som ja niekedy v skutočnosti mal niekoho naozaj rád.
určite som vravel že mám...a v tej chvíli som ozaj veril tomu že mám
ale...
naozaj si nie som istý či áno
ako zistíme dodatočne či sme niekoho mali radi alebo nie?
tým ako dlho nám je za ním smutno?
ako dlho sme naštvaní, zničení, deprimovaní že sme ho stratili?
a nie je to len obyčajná urazená hrdosť?
že už viac nie sme potrební/stredobodom vesmíru niekoho iného?
čo ak to čo si vykladáme ako lásku je len prachsprostý egoizmus?
urazená ješitnosť...
zhrdenie nad tým že sú aj iní...lepší na svete ako my?

možno je to len ďaľšia fáza môjho života...
ale vždy, keď v nejakej sme, pripadá nám dôležitá...
a aj je...bez nej by sme neboli sami sebou
bez radosti, bolesti, smiechu, plaču, kriku, objatí, pohladení, faciek...

len...ako dlho ešte budem musieť sám seba hľadať?